Potápanie na Maldivách ma skoro stálo život. Vraj boli tie žraloky bylinožravé

Potápanie na Maldivách: Milujem vodu, potápanie, šnorchlovanie a podmorský život. Plávať som vedel skoro od narodenia a preto mi potápanie na Maldivách prišlo ako ideálne strávený čas na ostrove Maafushi, počas dovolenky na Maldivách. S moslimom Ahmedom, ktorý vlastní hotel na Maafushi a ktorý sa stal neskôr aj mojim kamarátom som si dohodol šnorchlovanie na nasledujúci deň. Aj keď sme dodnes v kontakte, o tomto sa už nikdy baviť nebudeme. Moje potápanie na Maldivách vyzeralo takto.

Potápanie na Maldivách

Možností je veľa a podľa toho, koľko si zaplatíš a na čom sa dohodneš, ťa miestny vezme na motorovom člne a ukáže ti všetko, čo chceš. V okolí ostrova Maafushi je toho neúrekom a podmorský život tu doslova kypí. Teplá voda indického oceánu robí toto prostredie ideálnym, pre mnoho exotických rybičiek. My sme boli piati. Ja, kamarát, baba Maui z Dubaja, Ahmedov kamoš, ktorý nás sprevádzal a šofér malého motorového člnu. Zaplatili sme si za tieto štyri veci, z ktorých som nakoniec videl tri, kde posledný sa zvrhol v boj o život na otvorenom mori. O tom, čo vedieť o Maldivách pred cestou som písal už minule. Avšak, potápanie tu môže byť celkom nebezpečné.

• potápanie s morskými korytnačkami

• návšteva banana reef, čo je oralový útes v tvare banánu

• obed na pieskovom ostrove, ktorý môže kedykoľvek zmiznúť

• pozorovanie (bylinožravých) žralokov ďalej od ostrovov

Potápanie s korytnačkami na Maldivách je naozaj fenomenálne. Vôbec sa ma tie príšerky nebáli, aj keď boli najskôr v ohromnej hĺbke. Chalan, ktorého kamoš Ahmed poslal aby šiel s nami sa v pohode ponoril aj do desať metrovej hĺbky za korytnačkami. Nechápem, ako to spravil. Mne išlo hlavu roztrhnúť už pri dvoch metroch. Korytnačky sú milé, zvedavé a tieto plávali okolo nás a nebáli sa.

TIP: Neboj sa ich pohladkať. Často sú veľmi zvedavé a prídu za tebou.

Banana reef je koralový útes v tvare banánu. Kto by to povedal. Tu som videl veľmi veľa farebných rybičiek a rôznych, neidentifikovateľných morských zvierat. Ako som si tak plával, Ahmedov kamarát prišiel ku mne a držal v ruke niečo, čo vyzeralo ako ružové hovno. Podal mi to do ruky, no na dotyk to bolo tak nehutné, že som to pustil a navždy sa to stratilo v hĺbke indického oceánu. Aj tu sa pomotalo pár korytnačiek, no zaujímali ma najmä pekné a farebné rybičky a sasanky. Koralové útesy ma vždy veľmi zaujímali nakoľko v nich vidím malé, rušné mestá, ktoré však neobývajú ľudia ale ryby, slimáky a rúžové hovná.

Obed na pieskovom ostrove bol žiaľ zrušený, čo bolo vlastne super. Takzvaný „sand bank“ je malý ostrov, ktorý mizne a objavuje sa priebežne podľa počasia a morských vĺn. Ide o malý ostrovček, často nie dlhší a širší ako tri metre, ktorý sa objaví a zmizne v závislosti od morských prúdov. Nakoľko sa počasie pokazilo, vlny pieskový ostrov odplavili a my sme nakoniec obedovali na normálnom ostrove, ktorý nie je dostupný pre turistov. Maldivy majú niektoré ostrovy pre návštevníkov jednoducho uzatvorené, aby ochránili miestnu kultúru a tradície. Ako som tak sedel na pláži a jedol sendvič, z džungle na nás pozerali miestni ľudia, no bližšie neprišli. Mne taktiež bolo povedané Ahmedovym kamošom, že k nim nemám chodiť.

Poslednou zastávkou bolo potápanie sa so žralokmi. Medzičasom sa počasie pokazilo až tak, že sa dvihol vietor a na mori boli veľké vlny. Žraloky žijú ďalej od ostrovov, na otvorenom mori, kam sme prišli na motorovom člne. Žralokov som videl hneď, ako som sa ponoril do vody. Boli tam dva, a keďže rýchlo plávali, Ahmedov kamoš nám povedal, aby sme ich sledovali. Vlny boli už tak veľké a prúd silný, že som sa cítil ako korkový plavák uprostred indického oceánu. Musel som naozaj zaberať, aby ma neuniesol prúd a udržal sa pri skupine. Do okuliarov mi natekala voda, tak som sa vynoril aby som vodu vylial. Bolo zamračené a fúkal silný vietor.

„Na obzore som videl len vodu a vodu. V okolí nebola žiadna pevnina a nevidel som dokonca ani náš čln“.

V tom mi od chrbta prišla obrovská vlna, ktorá padla rovno na mňa. Jediné čo si pamätám je, že som videl len spenenú, bielu morskú vodu a točil sa ako kus ľahkého dreva. Dole hlavou, krížom krážom, len tak.

Keď som sa po pár sekundách točenia neviem kam konečne zastavil a podarilo sa mi vynoriť, videl som, že pod vodou bol veľký skalnatý útes, ktorý však nevytŕčal nad vodu.

„O útes som si udrel nohu, ktorá krvácala“.

Ak by to bola hlava, asi by som sa už nevynoril. Po chvíli som zbadal ostatných členov skupiny, rovnako dobitých. Ahmedov kamarát mal tiež udretú nohu, no jeho krvácala poriadne. Keď sme sa všetci v prúde vĺn snažili preplávať k člnu do bezpečia, spomenul som si na žraloky pod nami. Modlil som sa, aby bolo naozaj bylinožravé – nakoľko každý z nás krvácal.

Po ceste naspäť na ostrov Maafushi nikto z nás veľmi nehovoril a uvedomil som si, aké sme mali všetci šťastie. Nikto z nás nevedel, že tam bol ten veľký kamenný útes pod vodou. Od vtedy mám pred morom veľký rešpekt aj keď viem plávať veľmi dobre.

Milan Bardún, svet k tebe domov už od roku 2013