Marocké denníky, časť 4. – Údolie Ourika a vodopády Atlasu

Rozkvitnuté muškáty a ibišteky, sviežo zelené palmy a sukulenty medzi kameňmi. Šum horského potoka s vodopádom v pozadí. Tieň a príjemný svieži vzduch. V zime lyžiarske stredisko. Miesto po stáročia osídlené pôvodnými obyvateľmi, vysoká nadmorská výška a žiaden signál. To všetko len hodinu cesty od horúceho, prašného Marrákeša. Žeby raj?

Posadili sme sa do malého minibusu a vyrazili smerom na juh z Marrákeša. Za dobrého počasia môžete pozorovať z tohto mesta zasnežené vrcholky pohoria zvaného Atlas, kde sa môžete v zimnom období prísť aj lyžovať. Pohorie Atlas sa ťahá takmer 2 500 kilometrov severozápadnou Afrikou cez Maroko, Alžír a Tunis. Najvyššia hora tohto pohoria je nazvaná Tobukal s nadmorskou výškou až 4 165 metrov nad morom (raz toľko ako má Gerlachovský štít) v juhozápadnej časti Maroka. Známe lyžiarske stredisko Oukaïmeden je vzdialené iba 70 kilometrov od centra Marrákeša a ide o jedno z popredných lyžiarskych stredísk v celej Afrike, kde má najdlhšia zjazdovka 3 kilometre. My sme sa sem lyžovať neprišli, prišli sme obdivovať miestnu panenskú prírodu, a ďalší kus horúcej Afriky, ktorý nie je poznačený dnešnou modernou dobou. Náš organizovaný zájazd pozostával z ľudí z celého sveta. Pozoroval som britský pár, mladú Angličanku, ktorá išla na túto túru do hôr v žabkách. Ženu, ktorá bola podľa výzoru zrejme Japonka, Francúzov a podobne. Zoznámili sme sa aj s mladou Argentínčankou a jej priateľom z Ríma, s ktorými sme neskôr aj obedovali pri jednom stole. Jej priateľ Talian vyzeral až veľmi typicky taliansky. Nízky, zavalitý a so začínajúcou plešinou. Taký Super Mário 🙂 

Naša prvá zastávka bola ešte v púšti za mestom v hlinenom dome, kde nám mladý arab predviedol ako vyrába hlinené nádoby a taniere. Videli sme aj pec v ktorej sa to celé páli a technika výroby sa od našej Európskej veľmi nelíši. Nohami šľapal a otáčaním rukami formoval vázu. Okolo pece bolo mnoho farebných črepín z nepodarených kúskov a ja som si jednu vzal na pamiatku. Originálny darček, nie? Dodnes ju mám. Pripomenie mi tento moment oveľa lepšie ako nejaká drevená ťava ktorú si tu mohol kúpiť každý. Pravdepodobne vyrobená v Číne. Po tejto zastávke nasledovalo v zákrutách dlhé stúpanie do hôr. Jednému by prišlo pri tej úzkej a hrboľatej ceste bez zvodidiel zle. Vonkajšia teplota stále klesala na až na príjemných 22 stupňov Celzia a flóra bola čoraz viac zelená a napitá horskou vodou. Z okna sme pozorovali malé osady Berberov, čo sú pôvodní obyvatelia Severnej Afriky so svojim vlastným jazykom – berberčinou. Berberčina je príbuzný jazyk arabčine a hebrejčine. Berberi žijú tradičným spôsobom života v hlinených domoch kde sa živia predajom vlastnoručných výrobkov čo sú odevy, klobúky, hlinené nádoby či rôzne šperky a koberce, ale aj ženy vyrábajúce argánový olej, ktorý je prezývaný marocké zlato. Vyrábajú ho z plodov Arganovníka, ktorý rastie výlučne v Maroku, Alžírsku a Izraeli. Na výrobu 1 litra arganového oleja sa spotrebuje 30 gramov arganových orechov. Svetový dopyt po kvalitnom oleji z Maroka pomáha zvyšovať životnú úroveň Berberov v Maroku od ktorých pochádzajú výrobné tradície tohto oleja. Berberi chodia svoje výrobky predávať aj dole do mesta Marrákeš, ale tu hore ich kúpite aj o 90% lacnejšie.  Po ceste sme stretli aj majiteľov tiav a ak ste sa chceli povoziť na ťave, mohli ste požiadať šoféra o zastavenie. Všetci účastníci zájazdu tejto ponuke odolali, keďže väčšina z nás si už tento smradľavý zážitok vychutnala skôr.

Po asi hodinovom stúpaní minibus spomalil a my sme vystúpili vo väčšej Berberskej dedine zvanej Setti Fatma, odkiaľ nás čakal výstup k vysoko položenému vodopádu v horách. Dedina Setti Fatma je pôvodná Berberská dedina, ktorá dnes funguje najmä vďaka turizmu, nakoľko ju obklopuje niekoľko vodopádov, a aj najznámejší, rovnomenný vodopád, ktorý je cieľom našej cesty. Na tento typ výletu som poistený nebol, nakoľko som neočakával, že to bude až také adrenalínové a náročné. Stúpali sme vyššie a vyššie. Náš sprievodca, berber hovoriaci anglicky a francúzsky si z nás robil srandu. Muselo mu to byť vtipné pozorovať partiu červených belochov spálených africkým slnkom štverať sa po skalách v nevhodnej obuvi. Toto nie je Londýn či Paríž. Toto je Afrika (šámina miná ee, koz tis is Afrika). Miestami bolo stúpanie až tak strmé, že najskôr na skalu vyliezol sprievodca a potom sme mu po jednom podávali ruky a ťahal nás hore. Bez akejkoľvek výstroje, či zabezpečenia. Stačilo by jedno pošmyknutie a leteli by ste 20 metrov dole po skalách do jamy. Miestami mi naozaj nebolo všetko jedno. Samozrejme že sme mali aj prestávky. Sem-tam sme natrafili na stánok, kde sme si mohli kúpiť asi najrozšírenejší nápoj v Afrike – Coca Colu alebo minerálku a posedieť na lavičkách s peknými výhľadmi. Tí ktorí rozmýšľali nad pivom si museli nechať zájsť chuť. Stále sme boli v moslimskej krajine, kde sa alkohol pije len v špeciálnych baroch ktoré sú určené len turistom. Alkohol tu je veľmi drahý, pre príklad, my sme v Sky Bare v Marrákeši nechali za 4 Heineken 0,3L pivá a dva drinky v prepočte 50 EUR. Aj tu v horách sú všetky nápoje chladené, ale vždy s vyššou a vyššou vysokohorskou prirážkou, ktorá bola väčšia čím ste boli vyššie. Znamená to, že čím vyššie si kolu kúpite, tým viac zaplatíte. Páčilo sa mi ako nápoje udržovali chladené. Využívali na to miestnu horskú vodu ktorú po toku zbierali do lievikov a pomocou hadičiek pripevnených na kovovú konštrukciu nechali vodu vytekať na sklenené fľašky s nápojmi poukladané ako na poličkách na tejto konštrukcii. Voda potom odtekala ďalej do potoka. Šikovné. Kto by sem ťahal elektrinu a nosil chladničky? Výhľady boli miestami úžasné. Spomedzi kvitnúcich muškátov a v tieni neznámych tropických rastlín ste v diaľke videli len vyprahnutú pustinu. Po asi hodinovom stúpaní a míňaní jaskýň sme dosiahli vodopád Setti-Fatma, cieľ našej cesty. Voda v ňom bola fakt ľadová, až nepríjemne. Ľudia sa v nej kúpali, zabávali a aj samotné arabské zahalené ženy sa namočili do vody. Samozrejme stále zahalené a úplne mokré. Ak vás už prestalo kúpanie baviť, mohli ste si dať typický mätový čaj, ktorý v skutočnosti až tak mätový nie je. Po horúcom čaji na kovovej stoličke, pri stole s gumeným obrusom v tieni tropických drevín  a výhľadom na divoký vodopád nás čakalo ďalšie stúpanie po veľmi kovovom rebríku, až sme dosiahli takmer vrchol z ktorého bol úžasný výhľad na široké okolie. Sprievodca sa opýtal, či chceme pokračovať v stúpaní alebo nie. Jednohlasne sme sa zhodli, že stačilo, čo mi potvrdilo, že som nebol jediný nepripravený na dnešné lozenie po Atlase. A tak sme začali klesať nižšie a nižšie kde opäť redla vegetácia a teplota stúpala.  Britka v žabkách musela mať veľmi dorezané nohy od skál a trčiacich tŕňov kaktusov zo zeme.

Počas klesania sa mi podarila spraviť asi najlepšia fotografia v mojom živote. Tu v tej vysokej nadmorskej výške sedeli na strmých skalách na kraji dve ženy zahalené vo farebných háboch. Len sedeli a pozorovali tú nádheru okolo. Jedna z nich mala malé dieťa, zabalené vo farebnej látke, ktoré tam spalo, len tak. Tak tu sedeli a moderný svet a turisti okolo plynuli bez toho, aby sa ich tento svet akokoľvek dotýkal. Postupne sme klesali nižšie a nižšie až  sme sa vrátili naspať do dediny Setti-Fatma, z ktorej sme na túto celodennú túru odišli. Cez túto dedinu tečie z hôr rieka Ourika, ktorej koryto bolo na prelome Augusta takmer vyprahnuté. Miestami pretekali malé potôčiky v ktorých sa šantili deti a ženy prali svoje prádlo. Viem si tu na jar, po zime predstaviť divokú vodu – roztopený sneh z hôr. Turisti sem chodia stále viac a viac, Setti-Fatma žije z cestovného ruchu a pribúdajú tu aj zariadenia. Tak sme využili služby miestnej „reštaurácie“ ktorá mala len vonkajšiu terasu v koryte tejto takmer vyprahnutej rieky. Niektorí z našej skupiny si zvolili sedenie v pomalom prúde plytkej vody z hôr, iní si nechali nohy v suchu. Tento veľkolepý obed sme s Lukášom zdieľali s párom Argentínčanky a Taliana ktorí zhodou okolností prišli v tom istom lietadle z Ríma ako my (náhodou som si zapamätal Argentínsky pas, ktorý som videl ako táto slečna predkladá na colnej kontrole). Vždy v rade na letiskách poškuľujem po cudzích pasoch a letenkách, zaujíma ma kto je z ktorej časti sveta a kam má namierené. Raz by som chcel, aby aj mňa niekde ďaleko niekto stretol a potom si ma zapamätal len pre to, že som z úplne iného sveta ako on.

Tak, ako som sa v jednom z predchádzajúcich článkov zmienil, že nemám rád cestovné kancelárie a ich „All inclusive“ zájazdy k plážovým rezortom, tento typ poznávacích výletov naopak uznávam. Pri poznávacích zájazdoch sa dostanete na miesta, kam by ste sa bežne pri cestovaní na vlastnú päsť neodvážili. Údolie Ourika (Ourika Valley) je len ďalším dôkazom prírodnej rôznorodosti Maroka kde v jednu chvíľu sa veziete na smradľavej ťave po púšti, a o menej ako 100 kilometrov sa už veziete na lyžiach dole svahom. Znie to až neuveriteľne a ak by som bol lyžiar, lyžovať by som sem určite prišiel. Som rád, že som spoznal aj túto tvár Afriky a stále rozmýšľam nad tým, koľko ich ešte môjmu oku ostalo neodhalených. Návštevu zeleného údolia Ourika určite odporúčam každému, kto príde do horúceho, prašného Marrákeša. Takýto jednodňový výlet k vodopádom vás vyjde 30 EUR aj s obedom v koryte rieky Ourika.

Milan Bardún 2014