Biely dom Maroka. Casablanca. Najväčšie a najľudnatejšie mesto na úplnom západe severnej Afriky. Ekonomicky najvýznamnejšie mesto Maroka, nieje však hlavným mestom. Preslávená rovnomenným filmom z roku 1942, ktorý má paradoxne s týmto mestom spoločný len názov. Mesto nanovo vybudované po zemetrasení v 18.storočí, okupované Portugalcami, Španielmi a neskôr Francúzmi. Centrum proti francúzskej vzbury, v roku 1956 prináša Maroku nezávislosť. Menou je marocký dirham. 1 euro je cca 12 dirhamov.
Toľko Casablanca z pohľadu histórie. Ako ale vyzerá dnes? Počas augustového výletu v Maroku v roku 2013 sme sa zastavili aj tu. Síce len na jeden deň, no stihli sme s Lukášom úplne nasať atmosféru tejto metropoly. Kebyže mám toto mesto zhrnúť do jedného slova, použil by som slovo „hlučné“. Áno, Casablanca je asi najhlučnejšie mesto ktoré som doteraz navštívil. Hlučnejšie ako New York či dokonca Rím plný živelných talianov.
Bolo ráno, po 4 hodinovej ceste vlakom cez púštne duny a červené skaly náš klimatizovaný vagón prvej triedy z Marrákeša dorazil do Casablancy. Jednosmerná cesta vás výde zhruba 10 eur. Casablanca má viac staníc, my sme vystúpili na hlavnej, zvanej „Gare de Casablanca Voyageurs“. V Maroku je francúzština úradným jazykom. Maročania hovoria plynule francúzsky, arabsky a takmer všetci aj anglicky. Rýchlo pochopili, že ľudia čo majú peniaze hovoria po anglicky. Tak sa naučili aj oni, aby vás jednoduchšie prehovorili že si máte kúpiť práve ich vodnú fajku. Ak si nekúpite, vedia vám aj po anglicky pekne vynadať. Dlhé „fak jú“ vás neminie. Prvé čo ma prekvapilo na Casablance bolo jej podnebie. Leží totiž na brehu Atlantického oceánu a teploty tu nie sú až tak vysoké ako vo vnútrozemí. Ochladí vás tu príjemných 27 stupňov v Auguste. Áno, tých 27 stupňov je v skutku príjemných voči ostatným častiam krajiny. Zvláštnosťou v Casablance je však vlhkosť vzduchu. V tomto meste je veľmi vysoká. Je to spôsobené odparovaním sa vody z oceánu. Potili sme sa. Keď sme boli vo vnútrozemí, teploty vystúpili aj na 49 stupňov Celzia. Bolo to neznesiteľné, no ani kvapka potu.
Možno v takej horúčave šetrí telo vodou ešte viac a už sa ani nepotí, a možno sa pot tak rýchlo odparí, že si to ani nevšimnete. Neviem, nie som lekár. V Casablance je tým pádom veľa zelene, tropických stromov a paliem ktoré v iných častiach Maroka nenájdeme. Na jednej strane je to veľmi moderné mesto, na druhej strane tu nájdeme štvrte kde žijú ľudia v tradičných hlinených domoch, nie ďaleko od centra. Prekvapili ma moderné električky, oveľa lepšie než máme tie doma v Bratislave. Naše prvé kroky v Casablance viedli do potravín, no predtým do bankomatu. Prvý krát som vyberal peniaze v Maroku. Vyskúšali sme asi 5 bankomatov a peniaze sa pokúsili dokopy vybrať asi zo 20 krát. Európska embosovaná VISA karta bola mojou zárukou, no nie a nie vydať čo i len dirham. Napokon jeden bankomat s logom Raiffeisen povolil a vydal mi vytúžené peniaze. Vyberal som 50 EUR čo je v prepočte 550 dirhamov, čo je tu veľký peniaz, keďže priemerná výplata Maročana je 2 200 dirhamov. Druhá vec bola, že mi bankomat vydal veľké bankovky. Dve dvojstovky, stovku a päťdesiatku. Bankovky s ktorými sa dá málo kde zaplatiť, lebo majú veľkú hodnotu. Pani zlatá pracovníčka v potravinách mi najskôr po veľmi prekvapenom pohľade, zamrmlaní, prevrátení očami, odfuknutí, povzdychnutí, pomrvení sa na stoličke a odídení niekam vydala z dvojstovky, čo je cca 18 EUR. Asi o tejto príhode večer rozprávala svojej rodine pri telke.
Rozhodli sme sa ísť pozrieť najskôr k prístavu ktorý je najväčším prístavom v Maroku. Nevoňal. Ako nevonia každý prístav. Je tu 
veľa lodí zakotvených vo veľmi špinavej vode. Áno, nikde inde som nevidel špinavšiu vodu v mori alebo oceáne, než v Casablance. Casablanca má síce aj pláže, no ľudia sem chodia kvôli biznisu, nie sa kúpať. Ak pôjdete pozdĺž pobrežia smerom do mesta, neminiete mešitu Hassana II. Najväčšiu mešitu v Maroku, a siedmu najväčšiu na svete. Tá úplne najväčšia je Masjid al Haram v Saudskej Arábii. Táto Marocká je naozaj monumentálna, je to ozajstný skvost islamskej architektúry. Zmestí sa do nej až 25 tisíc veriacich, dalších 8 tisíc sa môže zhromaždiť na obrovskom, vyše 300 metrov dlhom dvore pred mešitou. Táto mešita má však najvyšší minaret na svete (210 m) vďaka čomu ju môžeme označiť ako tretiu najväčšiu náboženskú budov na svete. Mešita bola postavená na počesť Hassana II a je podložená heslom z Koránu „boží trón bol postavený na vode“. Túto krásavicu obklopuje trávnik, asi prvý ktorý som v Maroku videl.
Na štátnice z architektúry som sa učil, že v minulosti (a zrejme je tomu tak dodnes) si panovníci v Severnej Afrike, na Blízkom východe a v Indii dokazovali svoju moc vodou. Kto mal vodu bol bohatý, mal bujnú záhradu, fontány a podobne, keďže tu je vody nedostatok. To by vysvetľovalo ten trávnik, keď všade inde je len piesok a červená hlina. Do mešity dnu sme sa žiaľ nedostali. V tom momente bolo pár dní pred koncom Ramadánu a veľa ľudí sa v vnútri modlilo, vstup bol vyhradený len pre moslimov. Na konvertovanie sme s Lukášom v tej chvíli čas nemali, lebo sme pozorovali veľa malých arabov a černoškou kúpajúcich sa vo vlnách oceánu. Kým jedni sa kúpali, ostatní ich pozorovali. Vlny bili naozaj veľmi divoko a narážali na mesto. Detí tu bolo aspoň 50. Ich čierne telíčka sa strácali a znovu objavovali v prudkom vlnobití, čakali sme kedy sa utopia. Nestalo sa. Možno ich strážil sám Hassan II ktorého mali priamo za chrbtom.
Presunuli sme sa do centra mesta. Bolo ako inak, veľmi preplnené autami, kanceláriami a ľuďmi. Chceli sme si dať niečo pod zub, no tým že bol Ramadán sme hľadali márne dáku otvorenú kaviareň alebo bagetériu. Počas Ramadánu, ktorý trvá obvykle 29-30 dní nemôžu moslimovia počas dňa nič jesť a piť (o Ramadáne budem písať neskôr). Všetko bolo zatvorené, až na…McDonalds. Áno, skončili sme v „mekáči“. Ceny v Mc sú rovnaké ako na Slovensku. Čo sme boli však prekvapení, reštaurácia bola plná černochov, ale aj ľudí ktorí vyzerali ako moslimovia. Očividne nie všetci v Maroku sú veriaci. Nemyslím si že to boli moslimovia, berú svoju vieru veľmi vážne a nešli by sa počas Ramadánu najesť do McDonaldu. Alláh sa pozerá. Zaujímavé však bolo, že na dverách visel nápis ktorý hovoril niečo v tom zmysle, že je počas Ramadánu zakázané vynášať jedlo na ulicu. To aby turisti neprovokovali miestnych. Môžete dostať pokutu.
Každé mesto v týchto končinách má svoju medinu, čo v preklade znamená „Osvietené mesto“. Je to však označenie pre staré mesto
v mnohých severoafrických mestách. Ide o najstaršiu časť mesta, ktorá je obvykle opevnená. Tvorí ju skutočné bludisko uličiek preplnených úzkymi domami s malými miestnosťami. Tieto uličky sa nazývajú súky a sú veľkým lákadlom pre turistov. Dnešné mediny sú (najmä kvôli turistom) preplnené obchodmi s oblečením, vodnými fajkami, kobercami. Všetkým. Známe sú tým, že cenu za tovar si tu zjednáte s obchodníkom. Pôvodne sa tu však v týchto veľmi úzkych uličkách predávala zelenina, koreniny a mäso (len tak zavesené v prachu a horúčavách na háku). Medina v Casablance nieje veľká, je z nej zachovaná len časť kvôli zemetraseniu v 18.storočí po ktorom mesto vstalo z prachu. Mimo mediny sme si prešli centrum mesta, našli sme tu veľa obchodov s oblečením. Žiadne svetové značky, no nakúpiť sa tu dá poriadne. Hlavná, zrejme obchodná ulica je plná zelene a cítite sa tu ako v pralese (obrázok napravo).
Deň sa pomaly chýlil ku koncu a nás čakala ešte takmer 4 hodinová cesta vlakom do Marrákeša. Tento raz nie v prvej triede. Chceli sme zažiť skutočnú Afriku. Vydali sme sa teda smerom na vlakovú stanicu, kde sme skoro zmeškali odchod vlaku. Rozhodli sme sa ísť totiž pešo, čo by bolo inak celkom v poriadku no nie v Casablance. Po ceste nás brzdil i semafory, ľudia, trúbiace autá, trúbiace autá, trúbiace autá, trúbiace autá a trúbiace autá. Toto som nezažil ani v New Yorku. Predpisy sa v Casablance nedodržujú. Vodiči sú nervózni, jazdia na autách, mopedoch, taxíkoch, bicykloch. Všetci cez všetkých. Aj peší. Načo by chodili po prechodoch. Semafor? Červená? Načo! Ponáhľam sa, uhni! Sanitka?? ALE JA SA PONÁHĽAM!! Chodník? Haha. Ak si to neviete predstaviť, tu je video ktoré Lukáš natočil počas našej cesty na vlakovú stanicu. Ako hovorím, New York City je v porovnaní s Casablancou čo sa dopravy týka jedno usporiadané a kľudné mestečko.
Už už sme si mysleli že vlak nestihneme, tak sme sa rozhodli využiť objav 19.storočia-električku. Na každej zástavke je ohrada do ktorej sa dá vstúpiť len cez turniket alebo po koľajniciach. Pri turnikete stojí pracovník polície, a dohliada na to aby si ľudia označili cestovný lístok ktorý stojí cca. 0,20 EUR na jednu jazdu. Vedľa turniketu je druhý turniket, cez ktorý ľudia odchádzajú. (keď je na každej zástavke v meste jeden pracovník, to potom majú asi menšiu nezamestnanosť, že?) Keď príde električka, otvoria sa jej super moderné dvere a vy sa z ohrady presuniete do električky rozrážajúc vystupujúcich ľudí.
Ak vás neodradí klimatizácia a pol Casablancy v nej. Mňa tlačilo na dvere asi päť černochov, pod nohami som mal asi 7 moslimských detí. A Lukáš? Dúfal som, že je v tej istej električke. Do odchodu vlaku zostávalo asi 20 minút. Dosť času na kúpenie lístka nie? V Casablance nie. Na celej stanici dva automaty, a okienka s pracovníčkami k nedohľadne cez fúru hláv. Zvolili sme automat. Pri každom stál pracovník. Karty fungovali len marocké, hotovosťou sa dalo platiť len v okienku. Už sme sa zmierovali s tým, že počkáme ďalšie dve hodiny na druhý vlak, keď nám niekto povedal že lístok, drahší, sa dá kúpiť aj vo vlaku. Prišli sme k vlaku, dvere sa otvorili a mohutné africké ženy spolu s moslimkami sa rozbehli aby zaujali najlepšie miesta. Nám sa neušli. Vozeň druhej triedy klimatizovaný nebol, stáli sme a tlačili sa s milión ľuďmi a zúfalo na seba pozerali. Chcelo sa mi plakať pri pomyslení že mám stáť vo vlaku plnom ľudí .
Vnútri bolo minimálne 35 stupňov, a pred nami 4 hodiny do Marrákeša. Vlaky niesu na zlej úrovni. Štandard je rovnaký ako na Slovensku (to znamená že sú zlé?). Ľudia našťastie postupne povystupovali na rôznych staniciach a my sme si po hodine mohli sadnúť a nerušene pozerať ako zapadá krvavé slnko nad Afrikou. Jedna moslimka tiež uvidela zapadať slnko, pozrela na hodiny. Hneď ako zapadlo, Alláh sa prestal dívať a mohla sa najesť. V tom momente vozeň ožil ako na poludnie. Vonku len púšť a tma. Po vozni začal chodiť poslíček predávajúci jedlo, moslimovia sa kŕmili, diskutovali, zdieľali jedlo medzi sebou a robili bordel. Jeden ponúkol aj nám sušené mandle. Lukáš si nezobral, no ja áno nech sa neurazí úplne. K pekne vyzerajúcej slečne oproti nám podišiel mladý muž a ponúkol jej svoj nedojedený croissant. Ona sa usmiala, vzala si ho a zjedla. Takto sa asi navzájom balia moslimovia, nie? V neskorých večerných hodinách sme dorazili do stanice „Gare de Marrakesh“ a unavení sa pobrali do hotela.O tom, čo sme zažili v Marrákeši, asi najznámejšej destinácii Maroka sa dočítate už o dva týždne v nedeľu.
Seriál „Marocké denníky“:
- Marocké denníky. časť 1. – Casablanca
- Marocké denníky. časť 2. – Marrakesh
- Marocké denníky. časť 3. – Agadir
- Marocké denníky. časť 4. – Údolie Ourika a vodopády Atlasu
Milan Bardún 2014
