V poslednej dobe často skloňovaná Ukrajina je ozajstným nedoceneným cestovateľským pôžitkom. Charakteristická architektúra, dostupnosť a neporovnateľne nižšie ceny sú dôvodmi, kvôli ktorým sem ročne prichádzajú turisti z celého sveta. Ukrajina vie ponúknuť piesočnaté pláže, svieži vzduch Karpát, pulzujúce veľkomesto či malé romantické dediny, kde život plynie svojim vlastným tempom.
Veľká Noc bola napriek pretrvávajúcej zime a snehu ideálnym časom na realizovanie dlho plánovanej „expedície naprieč Ukrajinou“. Áno, nazvali sme to expedíciou. Boli sme traja a bol to pre nás úplne neznámy svet, preto expedícia. Naša cesta začala na palube už neexistujúcej leteckej spoločnosti Danube Wings, na trase asi 40 minútového letu Bratislava – Košice. Na druhý deň sme absolvovali asi tri hodiny dlhú cestu autobusom s ukrajinskou poznávacou značkou. To, či pôjdeme týmto autobusom však nám nebolo zrejmé až do času odchodu, nakoľko rezervovať lístok na tejto trase na stránke spoločnosti Eurobus nebolo možné. Po telefonickom rozhovore s pracovníčkou tejto spoločnosti nám bolo povedané, že oni nevedia, či tento autobus vôbec pôjde nakoľko linku prevádzkuje ukrajinská autobusová spoločnosť. Máme v deň odchodu prísť na autobusovú stanicu do Košíc, informovať sa a prípadne zakúpiť cestovný lístok. Autobus premáva (tvrdí to harmonogram) dva krát denne, na trase Košice – Mukachevo, a do Užhorodu stojí cestovný lístok cca 7-10 EUR jednosmerne. Lístky sme kúpili a autobus prišiel. Nastúpili sme a sledovali Ukrajincov ako autobus nakladajú všetkým možným. Praskal vo švíkoch. Brali chlieb, kartóny mlieka, kartóny jogurtov, celé prepravky piva, veľké balenie pracieho prášku, kečupy a v podstate všetko. Dodnes tomu nerozumiem, nie sú potraviny na Ukrajine predsa lacnejšie? Na Ukrajine je mena Ukrajinská hryvnia (UAH), kde 1 EUR je 13,44 UAH. Peniaze si môžete rozmeniť v zmenárni v Auparku v Košiciach, inde na Slovensku ich zoženiete ťažšie, alebo vôbec. Potom treba meniť na Ukrajine, kde si nie som istý výhodnosťou kurzu.
Na vstup do krajiny potrebujete platný cestovný pas, ktorý platí minimálne ešte 6 mesiacov po ukončení vašej návštevy. Po hodnej chvíli cesty sme zastavili na hranici vo Vyšnom Nemeckom, čo je obec pozostávajúca asi z dvoch ulíc, priamo na hranici s Ukrajinou. Nasledovala pasová kontrola. Na Slovenskej strane pracovníčka polície vstúpila do autobusu a zozbierala pasy. Keď zbadala tie naše – Slovenské, zastavila sa, dala si dole okuliare a opýtala sa „Chlapci a vy kam idete?“ a my že „Do Kyjeva“ a policajtka „A to prečo?“ a uškrnula sa. Vzbudili sme veľký rozruch v celom autobuse, nakoľko sme tam boli len traja Slováci a zvyšok Ukrajinské babky, ktoré si nás od tej chvíle neprestali premeriavať. Babky si medzi sebou šepkali „malčiki seberajc se v kívje“. Ukrajinčina je mix ruštiny a slovenčiny. Ak sa sústredíte, rozumiete. Pracovníčka sa s pasmi vrátila asi o 15 minút neskôr, dala ich babke sediacej na prvom sedadle ktorá ich hrdo rozdala v hlučnej vrave ľudových Ukrajiniek v šatkách. Nasledovala ďalšia pasová kontrola na Ukrajinskej strane, kde sme opäť čakali cca 15 minút, kým sme dostali do pasu pečiatku s dátumom vstupu. V tomto momente sme boli oficiálne na území Ukrajiny, posunuli si hodinky o hodinu vpred a netušili, čo nás čaká.
Za malú chvíľu sme dorazili do Užhorodu, mesta, kde sa stretáva východ so západom. Je to poznať, že nie ste na Slovensku. Vylodili sme sa z autobusu na autobusovej stanici a rozhliadli sa. Iný svet. Všetko bolo v azbuke, ktorú ani jeden z nás neovládal, čo nám našu expedíciu veľa krát komplikovalo. Prvé čo sme sa rozhodli spraviť, bolo vymeniť poukážku za cestovný lístok na vlak do Kyjeva. Náš nočný, lôžkový vlak odchádzal o 23:08 miestneho času. Kupé sú rozdelené po 4 postele. My sme boli traja, a zaplatili aj štvrté lôžko, aby sme mali súkromie a nemuseli sa o kupé deliť s nejakým Ivanom alebo Vladimírom. Lôžka sú na mená, takže náš fiktívny, štvrtý spolu cestovateľ dostal meno Michal Fabián. Úplne náhodné meno, vymyslené pri kupovaní lístka cez internet. Dôležité je poznamenať, že ak si kúpite lístok na Slovensku, z Bratislavy napr., cena vás vyjde aj o 60% viac ako keď si ho kúpite z Užhorodu, cez Ukrajinskú www stránku. Zaplatíte menej (stále aj s cestou do Košíc a Užhorodu) a budete mať aj prehliadku Užhorodu. Po zaplatení lístku si vytlačíte papier s údajmi, ktorý vám vymení pracovníčka 
na stanici za cestovný lístok. Pracovníčka nevie po anglicky ani slovo 🙂 a keď nám dala do ruky lístok na trase Užhorod – Kyjev, čo je vyše 800 km, len sme dúfali, že to je napísané aj na lístku. Mali sme cca 5 hodín do odchodu vlaku, tak sme si vzali taxík do centra mesta. Prvý krát v živote som sa odviezol originál Ladou za smiešny peniaz. Mali sme od známych odporúčania na najlepšiu reštauráciu v Užhorode, tak sme do nej zablúdili, jej názov je „Fanfan restuarant“ v centre. Cenovo porovnateľná bežným reštauráciám na Slovensku, táto bola nádherná. Hrala tu klasická hudba, steny boli krémovo biele a čašníci mali biele rukavičky. Dá sa tu aj platiť kartou, čo neodporúčam. Z kreditnej karty, ktorou sme platili na Ukrajine bolo zhodou okolností neskôr ukradnutých 500 EUR v kasíne v Londýne. Áno, poisťovne najviac oceníte vtedy, keď sa niečo stane. Možno to nemalo nič spoločné s týmto výletom, no naozaj odporúčam používať hotovosť a peniaze vyberať z bankomatu, aj za cenu poplatku. Užhorod je mesto, kam sa oplatí prísť na víkend. Ceny sú tu neporovnateľne nižšie, než u nás na Slovensku a mnoho občanov z Východného Slovenska sem chodí pravidelne nakupovať oblečenie. Len pre zaujímavosť, liter vodky stál cca 2 EUR. No nekúp to.
Počas 5 hodinového pobytu v Užhorode som cítil od Ukrajincov odstup. Nie sú zvyknutí na turistov, a tým, že zrejme väčšina nehovorí anglicky, je tu aj jazyková bariéra. Dúfali sme, že v hlavnom meste Ukrajiny, kam sme mali namierené to bude iné. Po dobrej večeri sme zašli do miestneho baru kde sme pili drinky a následne si vzali taxi na vlakovú stanicu, aby sme o 23:08 stihli odchod nášho nočného vlaku do Kyjeva. Ja som nevedel, čo mám čakať, keďže som lôžkovým vlakom nikdy predtým nešiel. A teraz som tu, v Užhorode a mierim k nástupišťu číslo 14 aby som nastúpil do vlaku smer Kyjev. Vlak s názvom Zakarpatia bol neskutočne dlhý a asi nikdy v živote som vlak s viac pripojenými vozňami nevidel. Pracovníka sme sa opýtali, ktorý vagón je náš, on pochopil, pozrel na lístok a ukázal nám. Našli sme si svoju zatuchnuté kupé na ktorom nešlo otvoriť okno. Kedysi mi babka povedala, že to je kvôli zlodejom, ktorí vám vykradnú s palicou kupé kým spíte práve cez otvorené okno. 
Hm…každopádne tam bolo neskutočne horúco a chýbal mi čerstvý vzduch. V tej šialene nízkej cene za lístok na tejto trase sme mali v cene aj posteľné prádlo, čomu sme sa všetci tešili. Bolo vypraté a čisté. Postele sme si rozložili a posteľ Michala Fabiána slúžila ako gauč a miesto na bordel. Vypili sme v Užhorode kúpenú odporúčanú vodku a išli spať. Obával som sa, že v takýchto podmienkach nezaspím, no bol som veľmi prekvapený, ako upokojujúco môže znieť zvuk koľajníc a vlaku rútiaceho sa naprieč tmavou nocou, smer Kyjev. K môjmu počudovaniu sa mi spalo na asi 60 centimetrov širokej posteli celkom pohodlne, a moje varovania ostatných, že ak budú v noci počuť rachot, tak to som spadol z hornej postele z výšky asi 2 metre na zem sa nenaplnili. Myslel som si, že sa na podlahe stretneme všetci. Spali sme tak tvrdo, že sme prespali zástavku v meste Lviv okolo tretej hodiny ráno. Škoda, Lviv je jedno z najkrajších miest na Ukrajine. Vlak napredoval naprieč nočnou Ukrajinou, vonku mierne snežilo a my sme spali a netušili kde sme.
Nastalo ráno a ja som sa zobudil ako prvý. Ležal som v posteli, z ktorej som mal výborný výhľad na to, čo sa deje vonku. Sledoval som Ukrajinu. Míňali sme malé obce, kde babky Ukrajinky so šatkami sedeli na dvore, kým dedovia odhŕňali sneh. Pár dní pred touto expedíciou nás všetci odhovárali, že máme ísť inokedy, nakoľko Kyjev a vlastne celá Ukrajina trpela snehovými kalamitami. Mestská hromadná doprava v Kyjeve nefungovala, lietadlá nelietali a vlaky nechodili. No my sme išli aj napriek tomu. To že sme sa presunuli ďaleko na východ bolo zrejmé aj z typických brezových hájov, ktorými je charakteristické najmä Rusko. Sú to tie, ktoré bolo vidieť aj vo filme Mrázik. Ak sa lepšie na film pozriete, málo kde nájdete iný strom ako brezu. Ako čas plynul, nás to už prestalo baviť sedieť v tomto vlaku, tak sme hrali karty, rozprávali sa, či len tak polihovali a pochutnávali si na vyprážaných rezňoch, ktoré sme si spravili na cestu, aby nám nebolo smutno za Slovenskom a slovenskými tradíciami. Po nekonečných 16tich hodinách v kupé vlak konečne začal spomaľovať a my sme na obzore zbadali ukrajinskú metropolu – Kyjev. Pobalili sme kufre, posteľné prádlo odovzdali pracovníkovi a vystúpili z vlaku. Užhorod bol 811 kilometrov za našimi chrbtami, a pred nami centrálna stanica v Kyjeve. Celí dolámaní, no plní energie a zvedavosti sme sa vrhli do tohto pulzujúceho mesta a jeho takmer 3 miliónov obyvateľov, a netušili sme, aké veľké prekvapenie nás čaká.
O tom, ako nás Kyjev prekvapil, až šokoval už budúcu nedeľu 23.marca 🙂
Milan Bardún 2014
