Môj kamarát Dominik Pribyla sa nedávno rozhodol s pomocou AIESEC-u vycestovať do Maroka, kde zažil pravú Africkú stáž. Je to iný spôsob cestovania a stále ho obľubuje viac a viac ľudí. Ja skúsenosť s AIESEC nemám, no Dominik mi ochotne porozprával o všetkom, čo v Maroku zažil.
-
Maroko znie veľmi exoticky. Ty si tam bol s AIESEC. Prečo práve Maroko kde presne si bol?
Moje rozhodnutie ísť na dobrovoľnícku stáž bolo úplne spontánne. V polovici mája som sa pristihol, že nemám žiadny plán na leto a mal som nejaké peniažky našetrené. Tak som si povedal, že ich neinvestujem do majetku, ale do skúseností. Chcel som bližšie spoznať arabskú kultúru a zbúrať v sebe tie predsudky, ktoré vo svete vytvorila spoločnosť voči arabskému svetu. Tak som sa vybral rovno do jedného z historických miest, Marrákeša.
- Čo si v Maroku robil?
Cieľom projektu bolo pomôcť šíriť poznatky a mienku o meste a krajine v rámci svojej siete kontaktov. Čiže celý projekt bol zameraný presne na búranie predsudkov a ukazovanie pravej tváre Maroka celému svetu. A keď vravím celému svetu, tak ozaj celému. Na projekte sa spolu so mnou zúčastnilo viac ako 30 stážistov z rôznych kútov sveta. Od Holandska cez Alžírsko, Rusko alebo Malajziu a Indonéziu. Každý z nás založil blog a jeho úlohou bolo vďaka bohatému programu všetko dokumentovať a reportovať všetko ľudom vo svojej krajine.
-
Čo ti dala táto skúsenosť, resp. zopakoval by si si ju?
To najviac čo mi táto stáž dala je medzinárodná sieť kontaktov. To, že môžem ísť teraz kľudne do Egypta na týždeň a viem, že je tam niekto, kto sa o mňa postará a pomôže mi s čímkoľvek. To, že som spoznal rôzne spôsoby života a kopec nových perspektív. Vďaka tomu som sa stal oveľa viac otvoreným človekom, vedomý si svetových problémov.
Niektoré problémy, ktoré sa riešia na Slovensku mi teraz prídu také banálne keď si spomeniem, že v Marrákeši sú rodiny, ktoré musia posielať svoje deti žobrať peniaze od turistov aby mali čo jesť na druhý deň. Oveľa viac si teraz vážim to, čo tu na Slovensku mám a čo mi táto krajina ponúka.
Ak sa ma niekto spýta, či by som si to zopakoval, tak určite. Tentokrát znova v inej krajine, aby som spoznal ďalší kúsok sveta. Verím, že medzi kopou stáží sa nájdu podobné projekty ako bol tento.
-
Je však možné spoznať marockú kultúru aj za šesť týždňov?
Na začiatku je ako vždy kultúrny šok, ktorý vás predsa len spraví viac uzavretými voči kultúre. Nikto sa mu nevyhne. Krásne ale je, že na rozdiel od obyčajnej dovolenky, v krajine ostanete aj dávno po tom ako tento šok prejde. Ak ste na dva týždne na dovolenke v cudzej krajine veľká časť pobytu je týmto šokom obmedzovaná. Počas šiestich týždňov je ale kultúrny šok iba malou časťou a netrvá to dlho, kedy úplne splyniete s kultúrou a začnete žiť takmer ako domáci. Navyše ak idete v lete, stihnete sa riadne opáliť. Niekde v polovici stáže ma už ľudia začali automaticky oslovovať v arabčine 😀
-
Ako veľmi a často si prichádzal do kontaktu s miestnymi?
AIESEC v Maroku mi ukázal obrovskú časť ich kultúry. Nie až tak ukážkou pamiatok alebo známych miest ale ľuďmi, s ktorými ma zoznámil a dal mi možnosť sa pýtať, viesť siahodlhé debaty o ich vierovyznaní, spôsoboch života a mnohých ďalších veciach. To je ten moment, kedy spoznáš kultúru najviac. Keď sa staneš jedným z nich a tých šesť týždňov žiješ ich životom spolu s nimi. Skúsenosť na nezaplatenie.
-
Vyzerá to úžasne. Mal si aj negatívnu skúsenosť?
Asi môj najväčší problém bol pre mňa zvyknúť si na to ako Maročania riešia veci. Je to niečo úplne iné ako Európa. Žiadna nemecká precíznosť. Vo veľa veciach neporiadok, ležérnosť, nedokonalosť. Na koniec vždy všetko vybavia, ale ten spôsob akým pracovali sme proste istú dobu nevedeli my stážisti vstrebať. Ale ako som vravel, istý čas to trvá, kým tých ľudí spoznáte a potom už pomaly začnete chápať ich mozgové pochody a nastavíte sa na rovnakú vlnu.
Ak by som mal celých šesť týždňov zhrnúť do jednej vety tak by znela asi takto: Ak chcete ísť do Maroka, choďte na viac ako dva týždne, prejdite celú krajinu hore dole a až vtedy ho naozaj pochopíte a budete ho milovať.
Dominik Pribyla a Milan Bardún
