INDONÉZIA, krajina povinne dobrovoľných poplatkov
Ohodnoť článok

Rád cestujem do krajín, ktoré sú menej rozvinuté, kde ľudia žijú jednoduchšími životmi než my na stresu plnom západe. Cestovanie do takýchto krajín má nespočetne veľa výhod od nízkych cien za dopravu, cez jedlo či ubytovanie a môžete si tu dovoliť viac než inde. Ľudia sú tu väčšinou milí a usmievaví, no aj tu si musíte dávať pozor a neplatiť za to, čo nepotrebujete. Napriek všetkému ste v mnohých krajinách len beloch zo Západu, ktorý má tonu peňazí (to si naozaj myslia) a miestni spravia všetko aby ich od vás získali, či už zavádzaním, klamaním či podvádzaním. Naneštastie, jednou z týchto krajín je aj Indonézia, krajina povinne dobrovolných poplatkov.

V Indonézii platíte tak povediac za všetko, všade a všetkým. Prečo? Lebo na to máte a väčšina obyvateľov Indonézie si myslí, že ste pravdepodobne z Nemecka, Austrálie či Ruska. Keď som miestnym v náhodných konverzáciách na uliciach spomenul Slovensko, mnohí ani nevedeli, či to je v Európe. Nevadí. No keď som im povedal „blízko od Nemecka“ dali mi ten akože chápavý „mhm“ pohľad a tým to skončilo.

 RupiahIndonézske rupie – 1 milión rupií je asi 70 EUR

Prvé poplatky, ktoré zaplatíte pôjdu imigračnému pracovníkovi na letisku za víza, čo je pochopiteľné – chcete sa dostať do krajiny a na to ešte stále potrebujete víza. Skutočná zábava však začína po tom, ako opustíte letisko :) cca 50 taxikárov sa bude prebíjať cez seba a súťažiť o vás o to, s ktorým sa rozhodnete ísť. Každý vám ponúkne tú „najvýhodnejšiu“ sumu a ťažko nájdete takého, ktorý bude ochotný zapnúť taxi meter. Preto sa nesmiete báť a cenu zjednať na takú, na ktorej budú spokojné obe strany. Nesmiete zabudnúť, že ak by zapol taxi meter, cena by vždy bola menej než tá, na ktorú je ochotný klesnúť. Ceny za taxi však nie sú vysoké a my sme za 3 hodinovú cestu po prepchatej diaľnici zaplatili asi 10 EUR, no stále – nejdem sem pre to, aby som rozdával peniaze podvodníkom.

Ďalšia vec, pamätám si návštevu Tegalaland ryžových polí, ktoré sa nachádzajú na ostrovčeku obkolesenom asi 1 meter širokým potokom – takže na to, aby ste sa tam dostali, musíte prejsť malý, bambusový mostík. Akonáhle sme ho prešli, za mostíkom je stánok kde sa zbierajú povinné, dobrovoľné poplatky za vybudovanie mosta (rozumej položenie pár kusov bambusu cez potok). Okej, zaplatili sme okolo 20, 000 rupií (1, 42 EUR) a pokračovali k poliam. Vystúpili sme po mnohých schodoch k ryžovým poliam, kde bol ďalší stánok, tento krát na povinne dobrovoľný poplatok za výhľad. To naozaj?! Tu sme zaplatili 10, 000 rupií a pokračovali. Posledný stánok nás čakal pri odchode z ryžových polí po inom mostíku, za ktorý sme mali opäť zaplatiť. Pracovníkovi v stánku sme povedali, že sme už zaplatili dva poplatky a že už nemáme peniaze. On povedal „V pohode“.

Tegalalang rice terraceTegalalang ryžové polia a spoplatnený výhľad

Tieto poplatky ma naozaj iritovali – nie pre to, že by som nechcel podporiť miestne turistické atrakcie a 0,71 EUR je naozaj málo, no nieje to drzé? Prečo jednoducho nezavedú jednorazové vstupné, kde by bolo zahrnuté všetko? Je to veľmi oblažujúce stále vyberať peňaženku a stále niekde za niečo platiť, potom má človek pocit, že rozhadzuje peniaze. Čo si o tom myslíte?

Milan Bardun – pretože cesta je cieľ

„Klíma v kancli nebola pre mňa. V roku 2016 som dal výpoveď a začal podnikať. Cestovateľský blog Bez Mapy sa stal mojim zamestnaním na plný úväzok. Lacné cestovanie ma neberie. Moja parketa je destinačný marketing. Píšem o zážitkoch a dobrodružstve. – Milan Bardún (26)

1 komentár

Čo si myslíš ty?