S Madžou pešo po diaľnici, časť 2. – Ako stopom?

Čo očakávate, keď sa rozhodnete ísť takmer 200 kilometrov stopom v studené decembrové ráno? Vodiča kamiónu? Starú škodovku? alebo Armaniho?

Rozhovor so stopárkou Madžou z poľskej Wroclavi (Magdalena Lewczuck) ste si mohli prečítať minulú nedeľu. Nájdete ho kliknutím na link S Madžou pešo po diaľnici, časť 1. Nedalo mi a prehovoril som ju, aby sme sa spolu odviezli do Tallinnu, a ja túto cestu zdokumentujem. Chcel som si spraviť vlastný názor na stopovanie. Stopom som už išiel, dva krát, no tento krát som sa na tento druh cestovania pozrel bližšie.

Stalo sa, a my sme sa spolu vydali v jedno mrazivé sobotné ráno v polovici Decembra na výpadovku z Tartu smer Tallinn. Keď totiž idete stopom, musíte si predtým naštudovať mapu a nájsť príslušnú výpadovku daným smerom, aby ste zvýšili šancu že vám niekto zastaví. Darmo totiž budete stáť na krajnici cesty prvej triedy do Trnavy, keď idete do Malaciek. Kto by predsa chodil do Malaciek cez Trnavu, že? Druhá vec je, že sa stopuje cez deň. Za tmy vám nikto nezastaví. Mali sme jedno štastie, náš internát stojí priamo pri takejto ceste. Takže sme veľa nenachodili. Keď som išiel s Madžou stopom do Viljandi v Októbri, šľapali sme 40 minút v daždi a blate kým sme sa dostali na výpadovku. Takže spravili sme pár krokov a Madža vytiahla z batohu fixku a A4 štvorčekový zošit (mám pocit že v Estónsku sa ani iné kúpiť nedajú). Ja som tam stál a pomaly rozmŕzajúc a prebúdzajúc sa som na ňu pozeral ako pri východe slnka a mínus dvanástich stupňoch píše veľkými písmenami „TALLINN“.

Akých ľudí by ste pri stopovaní očakávali že vám zastavia? Smradľavých vodičov kamiónu smerujúcich z Hamburgu do Moskvy? To som si myslel aj ja. Neprešla dlhá chvíľa a zastavilo nám auto. Udivuje ma, ako rýchlo vždy niekto zastaví. A taktiež ma udivuje hnev a zúrivosť na každého vodiča, ktorý prejde okolo a nezastaví. Auto vyzeralo luxusne (značku si nepamätám), bolo dlhé a celé biele. Vystúpil z neho asi 27 ročný Estónec v obleku. Vyzeral ako George Clooney. Prvé čo mi napadlo bolo, že len zastavil aby si mohol zavolať, alebo zapáliť. No pozeral na nás a usmial sa. Dal som mu meno Edvin. Madža sa ho opýtala či ide do Tallinnu, Edvin odpovedal kladne. Keď vám totiž niekto zastaví, treba sa slušne pozdraviť, opýtať sa vodiča či ide daným smerom a či by vás zobral. Ak sú odpovede kladné, môžete otvoriť dvere a nastúpiť. Prehrabal sa vzadu, spravil poriadok a mohli sme nastúpiť. Madža si sadla dopredu, obvykle ten kto sedí vpredu by sa mal s vodičom celú cestu rozprávať. Teda, ak je vodič komunikatívny a konverzovať chce. Občas nechcú, inokedy sú až únavní.

Usadil som sa na zadné sedadlo a skoro ma zadusila vôňa jeho parfému. Myslím že ju zo seba cítim do dnes. Neviem či jeho tiež nešokovala vôňa študentov z internátu. Moja bunda totižno niesla známky vône vysmážanej večere môjho spolubývajúceho, keďže kuchynka nieje oddelená od vstupnej chodby. Nevadí. Hneď mi napadlo, či nie je gay. Bol elegantne oblečený, farebne zladený, mal dobrú voňavku, drahé auto a usmieval sa bielymi zubami. Všetko a aj jeho kľudný tón hlasu tomu naznačovalo. Po čase sme sa s Madžou dozvedeli, že predáva v Estónsku vína z Južnej Ameriky, čo som už v minulosti zistil, že je dobrý džob. Dozvedel som sa že ružové víno nie je zriedené červené s bielym, ale má skrátenú dobu „lúhovania“ červených bobúľ. Neviem či som použil správny výraz „lúhovanie“ ale snáď mi všetci vinári odpustia. Vo vínach sa nevyznám, no viem že červené farbí zuby, preto ho nepijem. Teda skoro. Kým sa Edvin venoval šoférovaniu, Magda si opakovala svoju gruzínsku abecedu a popritom sa učila na pondelňajšiu skúšku. Písmená gruzínskej abecedy prirovnal Edvin ku špagetám hodeným o stenu. Keď som sa neskôr pozrel v gúgli ako vlastne vyzerajú, uvedomil som si, že mal pravdu. Po čase si moje oči zvykli na výraznú voňavku, a prestali slziť. Premohla ma zvedavosť zistiť o tomto chlapíkovi čo najviac. Ono sa to nezdá, ale o človeku zistíte toho veľa podla toho, čo nosí v aute a podla toho čo má doma v smetnom koši. (doriti! ten chlap sa v tej voňavke snáď sprchuje?!) V aute som si všimol prevesenú košeľu a oblek značky Armani. V poriadku. Pod oblekom v neporiadku bola položená prepravka s asi šiestimi fľašami od vína. Plnými. Aj som si zapísal niekde názov toho vína, no asi som ten zdrap papiera zabudol v aute na sedalde. To víno by vysvetľovalo jeho prácu. Po zemi sa váľali také tie malé vínové fľašky aké dostanete od letušky v lietadle, alebo nájdete v hotelovom mini bare. Medzi neporiadkom som zbadal detskú autosedačku. Počkať..autosedačku?! dokelu!

Cesta prebehla celkom rýchlo, zamestnávali sme sa všetci traja rôznymi konverzáciami asi o všetkom. Edvin sa nás opýtal, odkiaľ sme a čo robíme v Estónsku. Stalo sa mi už asi štvrtý krát že keď som povedal že som zo Slovenska, všetci vedeli kde to je a povedali že sa chodia každú zimu lyžovať do Popradu. Edvin nebol výnimkou. Očividne sa východ Európy stretáva v Poprade. Keď sme sa blížili do Tallinnu, opýtal sa kam ideme. Nakoľko sme mali dajaké školské záležitosti v Tallinne popísali sme miesto Edvinovi a bol taký milý že nás odviezol presne tam, kde sme potrebovali. Mali sme namierené do „Merimetsy“ čo je rekreačná oblasť s plážou v Tallinne. Z počiatku nevedel kde to je, tak zapol google maps aby sa zorientoval. Spravil nám okružnú jazdu centrom (minuli sme môj milovaný Swissotel Tallinn), porozprával nám niečo o histórii a nakoniec vysadil. Podali sme si ruky a navždy sa rozlúčili. Stopári nikdy vodičom za odvoz neplatia. Vodiči stopárov berú dobrovoľne, nie pre to že by chceli peniaze. Ak sa ale chcete zbaviť nepotrebného prívesku, môžete ho na znak vďaky nechať vodičovi a vymyslieť si k nemu dáku historku. Keď odídete, vodič ho vyhodí. Takmer určite.

Edvin zanechal v skutku dobrý dojem a nadobro vyvrátil moje predsudky voči stopárom a ľuďom ktorí ich berú. Cítil som sa príjemne a možno k tomu prispel aj fakt, že v Decembri v Estónsku slnko veľmi dlho nesvieti a nevychádza vysoko nad oblohu. Celú cestu to vyzeralo ako keby práve zapadalo, aj keď svietilo už dve hodiny. Atmosféra v aute bola teda veľmi komorná. Na priloženej fotografii je vidieť slnko nad Estónskom počas poludnia. Edvin sa možno čudoval prečo si ho fotím, no nič sa neopýtal. Keď som išiel stopom prvý krát v živote, bolo to z Tartu do Viljandi. Viezol nás mladý študent. Naspäť z Viljandi nás zobrala matka s dieťaťom ktorej celú cestu hralo v aute cédečko so španielčinou. Uvedomil som si, že stále po španielsky čo-to rozumiem. Porozprávala nám, že o pár dní letí na dovolenku do Mexika. A teraz tento chlapík. Ak teda chcete ísť niekam stopom, držte sa toho čo som tu napísal a skúste to. Nie je to o šetrení peniazmi, ale o dobrodružstve a spoznávaní príbehov iných. Je to životný štýl. Pre mňa stopovanie nieje zrovna tou najlepšou formou cestovania. Nepáči sa mi na tom to, že nikdy neviete kedy odídete, kedy sa dostanete na miesto a kedy sa zas vrátite domou. Musíte mať dostatok energie na to stáť popri ceste a potom sa celú cestu rozprávať s vodičom. Ja si musím všetko plánovať, vedieť kde mám koľko času, kde budem zajtra a podobne. Využiť čas na maximum. Niekedy si rád sadnem do autobusu, pustím slúchadlá a pozerám z okna .Sú však aj ľudia pre ktorých čas nič neznamená a ktorí stopovanie milujú. Ale na druhej strane, prečo sa len tak nevybrať v horúci augustový deň niekam len tak? stopom? 

Milan Bardún 2014