Syndróm vyhorenia je tu. Trvalo mu to 5 rokov. Snažil som sa ten pocit potlačiť a prehováral sa, že to je len niečo dočasné, že to prejde…Avšak, keď som sa v nedeľu večer pozrel na svoj vypnutý notebook a predstavil si, ako musím zajtra dokončiť blog o tom, čo vidieť v New Yorku, cítil som obrovskú nechuť. Takú, ktorú som naposledy zažil, keď som sedel o 6:30 ráno v MHDčke do kancelárie, ešte v roku 2015. Vitaj, syndróm vyhorenia.
Syndróm vyhorenia, vitaj doma.
V roku 2015 som spravil razantnú zmenu. Kúpil si jednosmernú letenku na Filipíny na ďalší rok a vrátil sa o šesť mesiacov. Medzitým poriadne vymakal tento blog, ktorý patrí medzi najčítanejšie blogy na Slovensku a živí ma. Čoskoro to bude 5 rokov, čo som napísal prvý článok. A ja sa z toho už neteším. Za týchto päť rokov som dosiahol naozaj veci, ktoré by som si v roku 2013 ani nepredstavoval. Spolupracoval som so značkami ako Qatar airways, mBank, MINI či TatraTea. Tieto spolupráce ma živili a stále živia. Dokonca som v jednom článku odhalil presnú sumu, koľko zarábam ako bloger. To bolo v čase, keď som bol premotivovaný a všetko mi vychádzalo. Túto sumu som prekročil, no myslel som si, že sa budem z toho tešiť.
Minule som sa o mojom syndróme vyhorenia bavil s kamošom – že za týchto päť rokov som nič nestratil, keďže podobný „kariérny rast“ a by som nikde na Slovensku v žiadnej firme nedosiahol za tak krátku dobu. Navyše, o marketingu som sa dozvedel tak strašne veľa, že robím školenia v Slovak Business Agency pre majiteľov firiem. Celkom slušné, nie? Ale napĺňa ma to? Toto je syndróm vyhorenia.
Kedysi som mal pocit, že robím niečo výnimočné. Dnes sa pozriem na blogy ostatných travel blogerov na Slovensku a vidím moje slovné skratky, moje slovné hračky, články na úplne tie isté témy s veľmi podobným nadpisom. Myslím, že sa tu naklonovalo niekoľko Milanov Bez Mapy a mňa to znechutilo. Všetko sa točí o lacných letenkách, zoznamoch toho, čo kde vidieť, ochutnať či zažiť a lajkoch na Instagrame. Dokola ako kolotoč. Pre niekoho dreamjob, pre mňa nočná mora.
Kedysi som sa ráno zobúdzal s tým, že som sa tešil z toho, čo všetko musím dnes urobiť na blogu. Posledné týždne sa zobúdzam s nechuťou. Prejde? Snáď. Ako zastaviť syndróm vyhorenia? Keď zistím, napíšem článok.
Občas mi k domotivácii pridávajú aj takíto ľudia:
Aké má syndróm vyhorenia príznaky?
Ja na sebe pozorujem tieto príznaky:
- Nechuť k čomukoľvek,
- otrávenosť,
- kreativita 0 bodov,
- žiadna motivácia,
- takmer žiadny pracovný výkon – vec, ktorá by mi trvala normálne hodinu, mi trvá aj celý deň.
Našiel som si iný koníček – cvičenie, rátanie kalórií a zdravú strava. Denne nachodím 10 000 krokov. Výsledky sú fajn, som spokojný, telo tiež, no namiesto toho, aby som pracoval, odpisujem na dôležité emaily s jednou činkou v ruke štýlom „OK“. To sa na mňa nepodobá. No a chodiť do fitka štyrikrát týždenne ma neuživí – bodaj by.
Našťastie mám finančnú rezervu a mohol by som ležať s vyloženými nohami na stole asi tri roky, ale to nie je riešenie. Nechcem si predstaviť, čo by bolo po týchto troch rokoch. Vyzeral by som ako Arnold, no zrazu nemal peniaze. Ja musím tvoriť a syndróm vyhorenia mi k tomu veľmi nepomáha. Cvičenie mi pomáha nemyslieť na to, že sa mi nechce, no každý večer zaspávam s otráveným pocitom „…zajtra ráno musím zasa pridať peknú fotku na Instagram a napísať článok„. Ten problém je tak biely, že mi je z toho zle.
Stereotyp v práci
Posledného polroka zažívam obrovský stereotyp. Ráno sa zobudím, napíšem články, pozriem akciové letenky a idem cvičiť. Nechce sa mi cestovať, no viem, že musím. Či?
Môj bežný deň:
7:30 – budík
8:00 – raňajky
9:00 – 12:00 práca z domu na blogu
12:00 – 13:00 – obed a telka
13:00 – 15:00 – práca z domu na blogu
16:00 – 18:00 – fitko, alebo jediný svetlý bod môjho dňa
19:00 – 21:00 – filmy, krížovky a YouTube
21:30 – dobrú noc
Čo ma trápi?
- Cítim tlak, že musím cestovať, aby som mohol ďalej udržovať tento blog živý. Inak ma prestane živiť. Chce sa mi ale stále cestovať?
- Mať cestovateľský blog mi už nepríde originálne. Je ich toľko a veľmi veľa a všetky sú ako cez kopirák. Navyše, nielen slovenskí blogeri (a ja tiež) začíname propagovať niečo, s čím sa už veľmi nestotožňujem – „Som biely, mám peniaze a zázračne pracujem z pláže. Je to gombička dať výpoveď a odletieť na Filipíny. Ak to ty nedokážeš, si niečo menej, tak si radšej kúp tento eBook, ako to môžeš spraviť aj ty a byť pri tom super úžasný. Iba za 29,90 €.“ Tuto som čítal veľmi trefný článok na to, čo sa s travel blogermi stalo za posledných pár rokov: Why I’m Boycotting Travel Bloggers, and You Should Too
- Všetkých zaujímajú iba akciové letenky na Malorku za 1 € =) Ale že úplne. Je to ako mor.
Končím s blogom? Áno, s takým, aký je teraz.
Končím s blogom? Aké mám riešenie? Stále vidím medzery na trhu a prišiel som s mierne upraveným konceptom pre Bez Mapy. Už nechcem byť ten stereotyp blogera, ktorý dal výpoveď a pracuje z pláže. Toto mi prinieslo syndróm vyhorenia. Stále bude tento blog cestovateľský, ale trochu inak. Myslím, že zmenu sám postrehneš. Tento článok je prvý krok.
Milan.
Zaujímavé, celkom ti rozumiem, hoc blog je len časť mojej práce. Tiež som ho začal nejako podvedome flákať. Viem sa s tým vyhorievaním stotožniť.
Seruuus,
vlastne som prestala citat tvoje blogy pred nejakou dlhsou dobou. A nie len tvoje. 99% pisu wannabe travel coolerovia.
Ale tento je dobry. Ma hlavu. Aj pätu. A dokonca aj dusu. A je vystizny.
Pekny den ti prajem.
Ďakujem. Avšak, myslím si, že všetky moje blogy majú hlavu aj pätu 🙂
Ahoj Milan, teším sa Tvojmu článku, iba mi potvrdil to, čo už dlhšiu dobu na Tvojej práci cítiť, tvoj rukopis sa náramne zmenil. Affiliate odkazy bujnejú, avšak články sú bez kreatívny, chýba im nejaký náboj energie. Kedysi som to mal presne ako ty. Každý víkend nabookovaná dáka letenka po Európe.. po pár rokoch som v leveli, kedy si neskutočne užijem víkend s priateľmi tu v Bratislave, alebo túru do prírody niekam za mesto. A úprimne? Som rád, keď počítač pár dní nevidím.
Ber to ako zaujímavú životnú etapu, život ide ďalej.
Aj tak vďaka za všetko.
A pamätaj, konkurencia na internete rastie vo všetkých segmentoch, nielen cestovateľských blogoch. Stále to bude o tom, že za stále viac a viac práce budeš mať stále menej a menej peňazí….
P.S. Jedna dobrá rada na záver, nauč sa s tým žiť, a prestaň mazať negatívne príspevky v komentároch.. to nie je dobrá vizitka a je to cesta do pekla, čo sa internetových fór týka.
Ahoj a drž sa.
Martin
Milan, všetko asi raz človeka omrzí, treba si dať pauzu…mne sa to stalo už 2x, vždy som to riešil výpoveďou z práce aj napriek tomu, že som nemal novú…keď Ťa to baví zotrvaj, možno by Ti pomohlo osloviť na spoluprácu nejakého kamoša alebo kamošku, vieš ako sa hovorí „ve dvou se to lépe táhne“, všetky starosti/radosti sa budú deliť, na cestách bude veselšie a dostaví sa i motivácia. Držím palce, mysli pozitívne, všetko je tak ako má byť…budem naďalej sledovať Tvoj blog.
Ahoj, Gabo. Ďakujem 🙂 uvidíme, ja by som v tom rád pokračoval, len nechápem, prečo nemám do toho už chuť.
Z vlastnej skusenosti viem, ze „chodit do zamestnania“ alebo pracovat na niecom s chutou a radostou z tvorivej cinnosti je podstatne pre mentalnu rovnovahu a zdravie … Ak je praca/zivobytie hobby funguje to, ak povinnostou a rutinou … je to cesta do pekla sucasnej spolocnosti. Pretoze si jednak „prvolezec“ a jednak naozaj dobry … nemaj obavy … toto uprimne vyznanie beriem ako sucast psychohygieny – nielen, ze si si to uvedomil, zverejnil…, ale urcite si najdes sposob ako z toho – nieco si uz na zaver naznacil. A ja sa tesim, pretoze si vzdy bol inspitarivny, este aj vtedy, ked to Tebe uz zacalo pripadat ako rutina. Tvoj blog nebol len o cestovani a to bolo dolezite, niekedy dokonca dokonca najdoleztejsie. Tak drzim palce … ved vies, ze nejlepsim cielom je cesta sama o sebe 😉
Ahoj Milan ! 🙂 velky respekt za taky uprimny clanok 🙂 drzim ti palce a tesim sa na noveho Milana bez mapy ! :)))
Ahoj, Mati. Ďakujem ti 🙂
Obdivujem Ťa, že si to vydržal 5 rokov a nečudujem sa, že už potrebuješ nejakú zmenu. Počúvaj svoju intuíciu, určite to bude dobré. Najväčší úspech je spokojnosť, preto nájdi to, čo Ťa bude zase robiť spokojným. To pocítia aj Tvoji odberatelia. Tvoja tvorivosť sa nikam nestratí, takže keď sa do niečoho pustíš, verím, že to bude dobré a že to bude napĺňať Teba, i tešiť iných ľudí.
Ahoj, Karin. Ďakujem 🙂 dufam.
Ahoj Milan, možno je toto náhoda, ale dnes ráno, ako každé ráno, mi appka SmarterTime ukazuje,aké úlohy ma čakajú a vždy mi vyhodí nejaký motivačný citát. Dnes to bol:
„By failing to prepare, you are preparing to fail.“ Benjamin Franklin.
Čítala som si ho, keď som dokončovala poslednú palacinku a keď som si sadla za stôl a otvorila Instagram, vyhodilo mi tvoju fotku s veľkým priznaním o vyhorení. Tak som si prečítala aj tento článok.. Možno má Benjamin pravdu, že sme pripravený na takéto „stavy vyhorenia“, aj keď to tak aktuálne necítime. Som presvedčená, že ťa toto „takmer zatvorenie blogu“ posunie ďalej. Len pokračuj, rob to inák. A prečo? Napríklad aj preto nech máme všetci vieru, že vybočenie zo starej cesty ešte nie je jej úplný koniec. 🙂
Ahoj, asi si idem nainštalovať tu appku, vdaka 🙂 myslím, že všetko musí po čase zhorieť, aby sa vytvorilo nové 🙂
To, čo si vytvoril, Ti nikto nevezme. Tí, čo ťa kopírujú a napodobňujú, sa nikdy neposunú v myslení ďalej ako Ty. Je dobre, že sa vyvíjaš, že sa posúvaš. Syndróm vyhorenie pri kreatívnej práci je dosť vážna vec a Ty si si nastavil latku dosť vysoko. Dá sa to riešiť všelijako – niekto si dá pauzu, niekto totálne zmení život a niekto to vykamufluje produkovaním niečoho priemerného. Myslím si, že Ty si už takpovediac s blogom zrástol, že je proste Tvojou súčasťou, nie je to len taká „normálna“ robota. A tak sa teším, ako ho pretvoríš a zas niečim prekvapíš. Držím Ti veľmi palce! Každopádne je dobre, že si tento článok napísal, pretože niektorí naozaj vidia blogera ako nejakého povaľača, čo len inkasuje prachy za dobre platené spolupráce. P.s. Fakt chodíš spať o 21.30? 🙂
Ahoj, Kati. Ďakujem – áno, snažím sa trošku svoj smer „upraviť“ nech blog ďalej žije, živí ma, no bude plniť aj mňa a nielen peňaženku. A áno, chodím spať tak skoro a musím to zmeniť 😀
Ahoj,
Riešil som podobný problém a paradoxne tvoje blogy mainspirovali ku tomu aby som konecne vypadol. Len tak na rýchlo som si kúpil letenku do Niš v Srbsku a sám bez nikoho som si tu vyčistil hlavu. Skúsil som tu asi vsetko z tvojho blogu. V tvojom prípade by som sa zbalil niekde do lesa na týždeň s tým že technika typu mobil a notebook ostanú doma. Jedine čo by som si vzal je notes a pero …. keď budeš mat pokoj nápady prídu samé…. len ich nezabudni zapisovať 🙂 … každopádne ti fandím a prajem veľa šťastia s novými nápadmi a projektmi 🙂
Ahoj, Jano. To som rád, mne sa Niš páčil a tiež som tam bol prvýkrát sám. A áno, idem o pár dní na mesiac do Indie a Nepálu, takže očakávam, že ma tieto dve krajiny „zachránia“, haha
Milan, podľa mňa India a Nepál urobia taký reset v tvojej hlave a živote, že sa budeš čudovať. Určite tam nájdeš svoju novú cestu. Myslím, že každý máme v živote obdobia vyhorenia a opätovného naštartovania na niečo nové. Len každému to trvá rôzne dlho sa z toho dostať.
Rozhodnutie urobiť zmenu a skúsiť niečo iné, neznáme, čo nás možno niekde v podvedomí priťahuje, je prvým krokom vpred.
Tak sa nechaj viesť sám sebou….
PS: Na môj 5 dňový trip do Indie nikdy nezabudnem. Verím, že to bude u Teba obdobné. Držím palce!!!
To dúfam, ďakujem 🙂 Pozdravujem z Darjeelingu.
Priznat si syndrom vyhorenia takto verejne je velka vec. Nedokaze to kazdy. Viem presne na co narazas. Bol som na tom par rokov dozadu rovnako a musim povedat, ze ine ako zmena toho co robis a najma ako to robis nepomoze :). Kazdopadne hlavu hore a drzim palce v novom napredovani!
Ahoj, dakujem – povedal som si, ze na to nebudem tlacit a uvidim, co bude…mozno nic, mozno nieco