Čo vidieť v Trnave a tipy kam ísť na degustáciu vína a medoviny

Čo vidieť v Trnave a jej okolí? Priznám sa, myslel som si, že Západné Slovensko mám celé pochodené a poznám ho dokonale. Keď ma Región Trnava pozval na návštevu, povedal som si: „Prečo nie? Aj keď to asi nebude nič nové, aspoň si spravím výlet po Slovensku.“ A viete čo? Všetko bolo úplne nové! Prečítajte si o tom, čo navštíviť v Trnave.

Trnava je jedným z najstarších miest na Slovensku. V roku 1238 získala ako prvé mesto na Slovensku mestské práva a jej historické centrum je obklopené zachovanými mestskými hradbami, ktoré patria medzi najlepšie zachované opevnenia na Slovensku a v Európe.

View this post on Instagram

Mesto bolo v minulosti centrom náboženstva, vzdelanosti a kultúry, čo sa v nej zachovalo dodnes 🙂 Okrem teda toho všetkého skvelého vína a medoviny, ktorá sa tu dá degustovať od rána do večera. Verte mi, skúsil som to, haha. Ubytujte sa a prehliadka môže začať.

Tip na ubytovanie v historickom centre Trnavy

V Trnave je veľa možností ubytovania, čiže vám môžem odporučiť iba to, ktoré som konkrétne ja vyskúšal. Keď niekde spím, mám rád autentické miesta, ktoré dýchajú originalitou.

Ubytoval som sa priamo v centre v Apartments 1620yr. Apartmány sa nachádzajú v historickej renesančnej budove z roku 1620, ktorá je významnou pamiatkou meštianskej architektúry a je národnou kultúrnou pamiatkou.

Architektúra tohto domu je charakteristická pre obdobie renesancie, pričom obsahuje arkádové stĺporadie a dodáva budove jedinečný historický ráz. Zobudiť sa tu ráno bol zážitok. Ak máte auto, môžete skúsiť ubytovanie aj v kaštieli Voderady, kde som bol ubytovaný o rok neskôr. Viac o kaštieli aj o parku, ktorý za ním objavíte, nájdete nižšie.

Čo vidieť v Trnave a jej okolí, pamiatky a tipy podľa Milana Bez Mapy

1. Prečo sa Trnave hovorí Malý Rím, a čo za tým naozaj stojí
2. Trnavské podzemné mesto, krypty a pivnice
3. Mestské hradby Trnavy
4. Trojičné námestie a vianočné trhy
5. Návšteva mestskej veže a výhľad na celú Trnavu
6. Synagóga Café a kaviareň v Divadle Jána Palárika

Prečo sa Trnave hovorí Malý Rím, a čo za tým naozaj stojí

Odpoveď „lebo tu je veľa kostolov“ som počul už veľakrát, aj keď som do Trnavy prvýkrát prišiel. Až pri poslednej návšteve mi to na bezplatnej prehliadke mesta rozmenil na drobné sprievodca Slavomír Dzvonik z tunajšieho informačného centra a musím uznať, že skutočný dôvod je oveľa zaujímavejší ako počet veží.

V roku 1526 prehrali Uhri bitku pri Moháči a o pár rokov neskôr Turci obsadili Ostrihom, dovtedy sídlo uhorského arcibiskupa. Cirkevná elita potrebovala nové, bezpečné miesto, a vybrala si práve Trnavu, mesto so silnými hradbami. Ostrihomský arcibiskup sem presunul svoje sídlo v roku 1543 a zostal tu takmer tristo rokov, až do roku 1820. Presne z rovnakého dôvodu sa v tom čase korunovačným mestom stala Bratislava, Turci jednoducho obsadili pôvodné centrá krajiny a všetko dôležité sa presunulo na západ.

Trnava sa tak na tri storočia stala náboženským aj kultúrnym centrom celého Uhorska. V roku 1635 tu kardinál Peter Pázmaň založil univerzitu, ktorá sem pritiahla tisíce študentov, a rehole ako jezuiti, františkáni, paulíni, trinitári, klarisky či uršulínky si tu jedna za druhou stavali vlastné kostoly a kláštory. Presne to je dôvod, prečo má malé historické centrum toľko veží, nie náhoda ani móda, ale dôsledok toho, že sem na tri storočia presídlila cirkevná správa celej krajiny. Až v roku 1777 sa univerzita presťahovala do Budína a Trnava o svoje výsadné postavenie prišla, no meno Malý Rím jej ostalo dodnes.

• TIP: Trnava tourism robí bezplatné prehliadky mesta, ktoré začínajú pred mestskou vežou, trvajú asi hodinu a sú vhodné aj pre deti či cudzincov. Ja som sa pridal na prehliadku „Trnava sacra“ zameranú na sakrálne pamiatky, sprievodca chodí dokonca v dobovom kostýme. Existuje aj druhý okruh, „Trnava svetská“, ktorý vás zoberie do miest bežne neprístupných, napríklad na baštu mestského opevnenia.

Trnavské podzemné mesto, krypty a pivnice

Trnava, ako sme si už povedali, „Malý Rím“, skrýva zaujímavé miesta nielen na povrchu, ale aj pod ním. Jej podzemie je labyrintom historických krypt, pivníc a chodieb, ktoré sa krásne zachovali. Ak hľadáte nezvyčajný zážitok s nádychom mystiky, trnavské podzemné mesto vás určite očarí. Rezervujte si komentovanú prehliadku na tejto oficiálnej stránke. Podobné krypty a katakomby som navštívil aj v Žiline a v Paríži.

Starobylé krypty, ktoré slúžili ako posledné miesto odpočinku, či pivnice, kde sa kedysi skladovalo víno a potraviny. Tieto priestory sú dôkazom remeselnej zručnosti predkov a ich plánovania. Počas prehliadky sa dozviete o tom, ako sa tieto priestory využívali v minulosti, a objavíte, prečo sú dodnes takým unikátom. Mne sa takéto tajné podzemné priestory vždy veľmi páčili.

Mestské hradby Trnavy

Jedným z jej najvýraznejších symbolov sú mestské hradby, ktoré sa dodnes zachovali ako impozantná pripomienka stredovekej slávy a strategického významu Trnavy. Hradby vznikli v 13. storočí, krátko po tom, čo Trnava získala privilégiá slobodného kráľovského mesta.

V tom čase predstavovali jednu z najväčších fortifikácií v strednej Európe. Hradobný systém obklopoval celé mesto a bol doplnený vodnou priekopou, bránami a obrannými vežami. Zachované úseky patria k najlepšie dochovaným stredovekým opevneniam na Slovensku. A viete čo je najlepšie? Že sa môžete po nich len tak prejsť, jedny schody sú aj za bazilikou sv. Mikuláša.

Trojičné námestie a vianočné trhy

Trojičné námestie je, podľa mňa, jedným z najkrajších historických námestí na Slovensku. Páči sa mi, ako sa tu kombinuje typická architektúra s tou brutalistickou socialistickou. Dominantou námestia je socha Svätej Trojice, podľa ktorej sa volá. Okolo nej sa týčia historické budovy, ktoré tvoria dokonalú kulisu pre vianočné trhy.

Tradičný varený punč, horúce víno, medovníky a trnavské lokálne špeciality, to všetko na vás čaká na vianočných trhoch. Odporúčam najmä teplé jahodové víno 😀

• TIP: Navštívte vianočné trhy podvečer, keď je námestie najkrajšie, rozsvietené tisíckami svetiel a prevoňané vareným vínom. Po návšteve si dajte za odmenu výhľad z mestskej veže na celé námestie. Fun fact, v roku 2025 oslávila Trnava sté výročie rozsvecovania vianočného stromčeka na námestí a ja som bol pri tom.

Mestská veža v Trnave a jej mechanické hodiny

Mestská veža, ktorá sa týči na Trojičnom námestí, je jednou z najznámejších dominant Trnavy. Postavená bola v rokoch 1574 až 1578 a pôvodne slúžila ako strážna a signalizačná veža. Dnes je ikonickým miestom, ktoré ponúka návštevníkom krásny výhľad na mesto aj okolie.

Jedným z najväčších lákadiel Mestskej veže sú jej mechanické hodiny, ktoré patria medzi najstaršie funkčné hodinové stroje na Slovensku. Tento unikátny stroj bol nainštalovaný už v roku 1729 a dodnes je v prevádzke. Každý deň ho treba manuálne naťahovať, čo je fascinujúci dôkaz majstrovstva hodinárskeho remesla. Opýtajte sa sprievodcu, možno vám dovolí ich manuálne natiahnuť, tak ako mne 🙂

Synagóga Café a kaviareň v divadle Jána Palárika

Keď na kávu, tak do Trnavy! Synagóga Café je jedna z mojich najviac obľúbených kaviarní na celom Slovensku. Tento jedinečný priestor vznikol v zrekonštruovanej historickej synagóge. Moderné kaviarenské prostredie citlivo zachováva pôvodné prvky budovy, ako sú zdobené stropy a vitrážové okná, čo vytvára nezameniteľnú atmosféru.

• TIP: V centre mesta, priamo v budove trnavského divadla, nájdete štýlovú kaviareň, ktorá dýcha umeleckým duchom. Kaviareň v divadle Jána Palárika ponúka fajn kávu, ľahké občerstvenie a príjemnú atmosféru s výhľadom na ruch historického centra. A tie koláče musíte skúsiť!

Bazilika svätého Mikuláša a obraz, ktorý mal podľa legendy trikrát zachrániť Trnavu

Toto miesto som si na predchádzajúcu návštevu ani poriadne nevšimol, a to je chyba, ktorú by ste robiť nemali. Bazilika svätého Mikuláša vyrástla na prelome 14. a 15. storočia na mieste staršieho románskeho kostolíka a jej stavbu financovali aj samotní uhorskí králi, Ľudovít I. Veľký, Žigmund Luxemburský či Albrecht Habsburský. Počas takmer troch storočí, keď tu sídlil ostrihomský arcibiskup, fungovala ako dočasná katedrála a bola jednou z najdôležitejších stavieb v celom Uhorskom kráľovstve. V krypte pod chrámom sú pochovaní viacerí arcibiskupi a cirkevní hodnostári a stále tu stojí jeden z najstarších organov v Trnave, na ktorom sa dodnes hrávajú koncerty.

Hneď vedľa baziliky si všimnete renesančný arcibiskupský palác, kedysi honosné sídlo, dnes bohužiaľ chátrajúca budova bez využitia, do ktorej sa už roky nedá vstúpiť ani po schodoch, časť z bezpečnostných dôvodov jednoducho uzavreli. Škoda, dúfam, že sa to raz zmení.

Najsilnejší príbeh baziliky sa ale skrýva v bočnej kaplnke, kde visí obraz Panny Márie Trnavskej. Podľa cirkevnej tradície sa na ňom počas tureckého ohrozenia v roku 1663 objavili slzy, a Turci sa vtedy od mesta nečakane odvrátili. O pár desaťročí neskôr, v roku 1708, počas protihabsburského povstania, mal obraz zaslziť dokonca trikrát v priebehu pár týždňov, a táto udalosť je pomerne dobre zdokumentovaná, dobová komisia vypočula pod prísahou tridsaťdva svedkov. V roku 1710, keď mestom zúrila morová epidémia, zorganizovali obyvatelia procesiu s obrazom a mor sa vraj práve vtedy zastavil. Na pamiatku toho sa v Trnave dodnes koná každoročná novéna, deväť dní modlitieb v novembri. Neviem, či veríte na zázraky, ale ako príbeh mesta je to silná vec, a chápem, prečo z obrazu spravili pútnické miesto a bazilika dnes nesie aj pápežský titul baziliky minor. Sprievodca mi navyše ukázal, že bazilika uchováva aj relikviu krvi pápeža Jána Pavla II., ktorú jej pred pár rokmi daroval jeden z krakovských biskupov.

Trnavský cukrovar ako industriálne srdce mesta

Okrem atrakcií sem musím zaradiť aj jednu z najdôležitejších častí priemyselnej histórie mesta Trnava. Keď som bol dieťa, často sme cez mesto jazdili k babke.

Ako malý som v aute spal, no pri prechode cez toto mesto ma vždy zobudil intenzívny zápach. Čo to bolo? Spracovanie cukrovej repy. Dnes komplex budov chátra, no Regiónu Trnava sa podarilo vybaviť komentovanú prehliadku, za čo som extrémne vďačný.

Stručná história cukrovaru v Trnave

Trnavský cukrovar má dlhú históriu. Prvé pokusy o spracovanie cukrovej repy v lokalite dnešného sídliska Družba uskutočnili bratia Vaymárovci, no ich prvý cukrovar zanikol po niekoľkých rokoch. Klasická éra sa začala založením nového závodu Tyrnauer Zuckerfabrik, ktorý neskôr prevzala rodina Stummerovcov a počas desiatok rokov ho rozvinula na jeden z najväčších a najmodernejších cukrovarov v monarchii.

Po znárodnení pokračoval pod názvom Cukrovar Petra Jilemnického a od 90. rokov fungoval ako Trnavský cukrovar, a. s. Výroba tu prebiehala takmer 135 rokov, až kým sa v roku 2004 definitívne ukončila.

K ikonám patrí vysoký komín, ktorý je dodnes jednou z vizuálnych dominánt mesta. Štyri objekty areálu, hlavná výrobná budova, oba cukorné sklady a administratívna budova, sú zapísané ako národné kultúrne pamiatky. Zaujímavosťou je aj to, že v minulosti tu používali elektrické trolejové vozíky na prepravu cukru do skladov, technologická inovácia, ktorá bola na svoju dobu pokroková.

• FUN FACT: Cukrovar bol postavený na okraji mesta, mimo historických hradieb, čo presne kopírovalo jeho priemyselný charakter. Postupom doby sa ale Trnava rozrástla aj za tieto hradby okolo cukrovaru.

Dnes sa celý areál mení na úplne novú mestskú štvrť s bývaním, kultúrou, zeleňou a občianskou vybavenosťou. Revitalizované budovy budú kombinovať industriálnu pamiatkovú architektúru s novostavbami. Snáď už čoskoro 🙂

Anglický park pri kaštieli vo Voderadoch, prvý svojho druhu na Slovensku

Kaštieľ vo Voderadoch som vám už spomenul ako tip na ubytovanie, no za ním sa skrýva niečo, čo si zaslúži vlastnú kapitolu. V roku 1794 poveril gróf František Zichy nemeckého záhradného architekta Bernarda Petriho, aby pôvodnú francúzsku záhradu prerobil na vtedy módny anglický, takzvaný prírodno-sentimentálny park. Vznikol tak prvý park tohto typu na území dnešného Slovenska, o ktorom sa vtedy písalo aj v zahraničných záhradníckych zborníkoch. Na pamiatku prestavby dal gróf postaviť dvanásťmetrový obelisk s latinským nápisom, ktorý, mimochodom, dodnes čaká na reštaurovanie.

Do parku umiestnili presne tie prvky, aké mala vtedajšia móda rada, umelú jaskyňu so stalaktitmi, falošnú hradnú zrúcaninu s vežami a padacím mostom, pustovňu, kaplnku a starý mlyn. Môj obľúbený detail je, že jeden z posledných majiteľov, cestovateľ Jozef Zichy, si sem po ceste po Egypte, Arabskom polostrove, juhu Indie, Malajzii, Indonézii, Japonsku, Číne a Mongolsku doniesol inšpiráciu vo forme čínskych pagod. Jedna dodnes stojí, druhá sa má čoskoro vrátiť na ostrovček uprostred jazera. Tu nájdete moje ďalšie tipy na výlety v okolí Trnavy.

A potom je tu môj obľúbený kontrast celého parku. Pustovňa, teda drobná stavba, ktorá mala pôsobiť ako obydlie stredovekého pustovníka, je dnes zrekonštruovaná úplne modernou technológiou, 3D tlačou. Podľa informácií priamo od majiteľov ide o prvú stavbu svojho druhu na Slovensku. Osemnáste storočie vyrobené technológiou jednadvadsiateho, to je presne ten druh detailu, kvôli ktorému mám cestovanie rád.

Jazerá v parku sa kedysi napájali samospádom z mlynského náhonu potoka Gidra, dnes, keď prítok vyschol, ich dopĺňa čerpadlo. Dalo sa v nich aj plávať, boli tu prezliekárne a na ostrovček sa dalo dostať iba loďkou. Keď sme sa tam boli pozrieť, skončili sme napokon aj my na vode, veslovanie nebolo naplánované, ale neľutujem. Počas socializmu tu fungovala poľnohospodárska škola s maštaľami a kurínmi, a po revolúcii si dokonca jeden súkromník postavil dom priamo vnútri falošnej zrúcaniny, s oknami a okenicami.

Dnes park intenzívne obnovuje rodina Bohdalovcov, posledné dva až tri roky, s reštaurátorom Palom Ďurkom, ktorý trval na presných keramických replikách. Je to príjemný kontrast oproti podobnému parku v Dolnej Krupej, o ktorom si povieme nižšie, ten patrí štátu a jeho obnova sa naťahuje v byrokracii. Park vo Voderadoch je pritom otvorený verejnosti, v lete tu bývajú štvrtkové grilovačky a na Vianoce degustačná večera.

• TIP: Trnava organizuje bezplatné garantované prehliadky mesta s podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu, denne o 10:30, ideálne pre individuálnych návštevníkov. V piatok a sobotu ráno je na námestí zas trh.

Terra Parna, vinárstvo, kde som konečne pochopil, prečo Modrý Portugal nie je portugalský

Vinárstvo Terra Parna leží v Ružovej doline pri Suchej nad Parnou, na pozemkoch, ktoré kedysi patrili rehoľnému rádu a slúžili ako letné sídlo. Tá kamenná vežička s krížom, ktorú si tu skoro každý pomýli s kaplnkou, je v skutočnosti vodojem, ktorý postavil miestny mních. V tridsiatych rokoch si tu trnavskí páni stavali letné vily, podľa jedného tunajšieho suseda preto, lebo Trnava vtedy nemala kanalizáciu a v lete v meste poriadne páchlo. O ich vinice sa starali miestni a bývali tu tri viechy a kaviareň U Viežličiek.

Dnes vinicu vysadenú otcom Jožom v roku 2003 vedú dve z troch dcér, jedna vyštudovala viničiarstvo, druhá Luxury Branding & Fashion v Grenobli, spolu obhospodarujú takmer 8 hektárov.

Práve tu som počul najlepší príbeh celého výletu, ten o odrode Modrý Portugal. Vždy som si myslel, že názov niečo znamená, že odroda naozaj pochádza z Portugalska. Nepochádza. Genetické analýzy nenašli žiadnu príbuznosť s portugalskými odrodami a portugalskí ampelografovia akékoľvek prepojenie odmietajú. Jediná stopa, ktorá sa traduje, je legenda o grófovi Friesovi z rakúskeho Vöslau, ktorému mali okolo roku 1770 doniesť odrezky práve z Portugalska. Otec Jožo si Modrý Portugal na svoju vinicu vybral úplne inak, chodil sa pýtať starých mám v dedine, čo sa im tu odjakživa darilo. Odroda si navyše za komunizmu vypestovala zlú povesť, vtedy sa preťažovala a z prehnojenej pôdy vychádzalo vodnaté, riedke víno.

Podobne pekný je aj vysvetlenie, prečo starnúci Rizling rýnsky niekedy vonia po benzíne. Nie je to chyba, je to zlúčenina s krkolomným názvom trimetyl-dihydronaftalén, ktorá vzniká priamo vo vinici, keď hrozno dostane veľa slnka. A drobnosť na záver, v niektorých ročníkoch vedia lienky na hrozne dodať vínu typickú horkosť, ak ich vinár pri zbere neoddelí.

Naučil som sa tu aj rozoznať poctivý sud od toho, ktorý poctivý len vyzerá. Skutočný dubový barrik stojí od 500 eur vyššie, dochádza v ňom k pomalej mikrooxidácii a taniny sa časom obrusujú. Lacnejšia cesta sú drevené štiepky hodené do nerezového tanku, ktoré vínu dajú podobnú vôňu, ale nie rovnaký proces. Zber je tu stopercentne ručný a budovu vinárstva postavili priamo vo vinici, aby hrozno cestovalo čo najkratšie a neoxidovalo. Ich Sauvignon 2025 vyšiel mimoriadne aromatický práve preto, že hrozno počas zberu chladili v chladiarenskom kamióne.

Alibernet nechávajú v dobrých rokoch visieť na kríku až do mrazu pod sedem stupňov, aby vznikol ľadový zber s takmer 300 gramami cukru. V poslednom daždivom ročníku im ale všetko zhnilo skôr, a posledné fľaše z predošlej úrody skončili v michelinských reštauráciách v Anglicku, presne taká vzácnosť, o akej sa oplatí písať.

Väčšina biznisu tu dnes beží okolo zážitku, degustačné večere majú mesiace dopredu vypredané, v júni tu robia párty pre štyristo ľudí, svadby, aj barre s pilatesom a brunchom, víno je z pohľadu tržieb až na druhom mieste. Poctivo musím dodať aj vec, ktorá tu nefunguje. Malokarpatská vínna cesta ako koncept zanikla, chýbala záruka kvality a nalialo sa veľa vína, za ktoré nikto nezaplatil. Jej nástupca, Chuť Malých Karpát, so vstupenkami a iba certifikovanými vinármi, tento rok už nebude, ani ten sa neudržal. Keď to porovnám s južnou Moravou alebo Rakúskom, kde jedna vinica nadväzuje na druhú a všade sú cyklotrasy, tu podobná infraštruktúra jednoducho zatiaľ nechytila. Vinári si navzájom konkurenciu ani nerobia, ich skutočný súper je dovezené víno z reštauračných kariet a tí, čo predávajú cisternové víno zo Španielska ako slovenské.

Sucho je tu tiež citeľné, sto metrová studňa bez vody, zatiaľ čo pár kilometrov ďalej v Dolanoch vyviera voda ako gejzír zo štyridsiatich metrov. Smolenice ostali bez vody úplne pred pár rokmi. Región s toľkými vinicami a taký citlivý na počasie, to je detail, na ktorý sa oplatí myslieť.

Medolandia a rozárium ružovej grófky, ktorá mala rada Beethovena

Dolná Krupá je dedina hudby a ruží, a obe prívlastky si zaslúži naozaj. Na začiatku 19. storočia sem chodil učiť klavír samotný Ludwig van Beethoven, hosťoval tu u rodiny Brunsvikovcov a vyučoval ich dcéry. Jedna z Brunsvikovien sa neskôr vydala za Chotka, a presne z tejto rodovej línie pochádza žena, kvôli ktorej sem dnes chodia milovníci ruží z celého Slovenska.

Grófka Mária Henrieta Choteková, narodená v roku 1863 priamo v Dolnej Krupej, tu vybudovala jedno z najväčších súkromných rozárií v celej Európe. Na vrchole slávy, okolo roku 1910, v ňom rástlo vyše 6000 odrôd ruží, exportovala ich do celej Európy, USA aj Kanady a zahraniční ružiari ju uznávali ako najväčšiu autoritu vo svojom odbore, čo bolo na ženu z prelomu storočí naozaj nezvyčajné postavenie. Sama seba považovala skôr za pestovateľku než šľachtiteľku, napriek tomu vyšľachtila štyri vlastné odrody. Najznámejšia z nich je ohnivočervená a voňavá Ignis z roku 1934.

Rozárium postupne chátralo už od hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch a druhá svetová vojna mu zasadila poslednú ranu, po roku 1945 z neho nezostalo prakticky nič. Grófka zomrela v roku 1946, opustená a bez rodiny, v dolnokrupskom kláštore, kde sa o ňu starali rehoľné sestry. Panstvo pripadlo štátu, pozemky sa rozparcelovali a dnes na časti z nich stoja bežné domy, samotný kaštieľ dnes patrí Slovenskému národnému múzeu.

Príbeh má ale pekné pokračovanie. V roku 2020 založila rodina Kudláčovcov, majitelia hydromielarne Apimed, neďaleko pôvodného miesta nové rozárium nadväzujúce na grófkin odkaz. Podarilo sa im dokonca získať ružu Ignis, jej vlastnú odrodu, ktorá sa dochovala jedine u nemeckých pestovateľov v Sangerhausene, a vysadiť ju späť do Dolnej Krupej na čestné miesto.

Rovnaká rodina prevádzkuje aj Medolandiu, zážitkový areál postavený v ruinách bývalej grófkiných hospodárskych budov, spoznáte ich podľa vysokého komína pôvodnej liehovarne. Ich filozofia je jednoduchá, medovina je vínna duša medu. Podľa zákona ňou navyše smie byť iba nápoj z medu, vody a kvasiniek, takže nealkoholická medovina, o ktorej sa niekedy hovorí, technicky ani medovinou byť nemôže.

Vlajkovými loďami sú Staroslovanská svetlá, čisto z agátového medu, a hustejšia, sladšia Staroslovanská tmavá z lesného medu. Najobľúbenejšia na vianočných trhoch je ale ich korenistá Trnavská, z kvetového medu so škoricou a klinčekmi. Všetok med kupujú od približne stopäťdesiat slovenských včelárov, ktorých si sami preverujú a testujú v laboratóriu, kým med kúpia. Keďže je každý rok iný, umenie technológov spočíva v tom, aby zákazník rozdiel medzi ročníkmi vôbec nespoznal, nová medovina zreje kratšie, staršia aj celý rok, a výsledok musí chutiť rovnako.

Najvzácnejší je u nich lesný med, nie je dostupný každý rok, a gaštanový, ktorého sa proste neurodí dosť na ich objemy. Majú aj vlastnú ružovú medovinu, na tú sa robí presný opak toho, čo pri strihaní ruží, oberajú sa naopak tie najkrajšie kvety, ručne sa zbavia lupeňov a tie potom týždne máčajú priamo v medovine. Nesie meno Mária Henrieta.

• TIP: Vstup do areálu vyjde na 4,50 až 5 eur v sezóne, mimo sezóny je voľný. V lete tu kraľujú ruže, v zime medovina a medovníky, cez víkend je otvorená aj kaviareň.

Tipy kde sa najesť a kam na degustáciu vína a medoviny v okolí Trnavy

Ako som už vyššie naznačil, Región Trnava je kraj degustácií vín a medoviny. Či je čas vianočný alebo sa len tak bicyklujete po regióne, na každom rohu nájdete vinárstva, ktoré majú pre okoloidúcich nachystané degustácie ich vlastných vín, kulinárske zážitky a možnosť prenocovania. O Terra Parne a Medolandii, dvoch miestach, ktoré si zaslúžili vlastnú kapitolu, som už písal vyššie. Tu je zvyšok toho, čo som za posledné roky navštívil.

Vinárstvo Vína z Mlyna a ich pečená kačica a omšové víno

Vinárstvo Vína z Mlyna je vinárstvo, ktoré sa nachádza v Doľanoch a je známe svojím zameraním na výrobu kvalitných vín v súlade s miestnymi vinárskymi tradíciami. Majú tiež licenciu na omšové víno, haha. Ochutnajte ho, jeho výroba prechádza oveľa prísnejšími podmienkami ako výroba klasického, a povolenie na výrobu omšového vína dostávajú iba dôveryhodní vinári 🙂

Táto vinárska lokalita má dlhú históriu pestovania hrozna, a vinárstvo si zakladá na prírodných metódach výroby vína, čím si zachováva charakteristiku regiónu vo svojich produktoch. Vinárstvo ponúka degustácie vín s večerou, ktoré sú skutočným zážitkom pre milovníkov vína. Okrem vína si tu môžete vychutnať aj lokálne pochutiny, ktoré sa skvele hodia k ich vínam.

• TIP: Nejde o reštauráciu ale vinárstvo, preto sa je potrebné dopredu objednať a dohodnúť na návšteve.

Vinárstvo Mrva&Stanko

Mrva & Stanko vzniká v roku 1997 zásluhou vinára s medzinárodnými skúsenosťami a človeka z reklamy. Prináša na Slovensko moderné vína, ktoré sú ľahké, svieže, odrodovo výrazné a ovocné. Spolupracuje s overenými pestovateľmi a hrozno spracúva vo vlastnej réžii, aby mal úplnú kontrolu nad kvalitou. Produkuje približne 360 000 fliaš ročne a túto hranicu neprekračuje, aby udržal štandard.

Okrem bežnej ponuky má aj privátny archív pre exkluzívne vína, ktoré si môžu ľudia uskladniť, ak doma nemajú vhodné podmienky. Mne ten archív pripomínal Gringottovu banku z Harryho Pottera, haha. Ich rosé získalo zlatú medailu v Paríži a pri výrobe používajú aj betónový tank, ktorý vínu nepridáva žiadny nežiaduci vnem.

Vinárstvo Karpatská Perla

Karpatská Perla vníma svoje víno ako živý organizmus, ktorý začína v pôde a končí v pohári. Znie to síce ako také vinárske klišé, ale po rozhovoroch s pánom majiteľom som z neho cítil, že čo hovorí, tomu aj verí a má obrovskú vášeň pre bobule.

Všetko stojí na jedinečnom charaktere Malých Karpát, kde sa stretáva podložie so slnkom, dažďom a vetrom. Domáce vinice, ležiace do šesťdesiatich kilometrov, obrábajú s maximálnou úctou k prírode a hrozno pestujú v BIO režime, pretože podľa ich filozofie víno nevzniká v pivnici, ale vo vinohrade.

„Pôda a poloha sú základ, no kľúčoví sú ľudia“, hovorí mi pán majiteľ. Vinohrad je predovšetkým ručná práca, vyžadujúca pokoru a odhodlanie robiť veci poctivo. Hrozno spracovávajú výlučne vo vlastnej pivnici, aby mali plnú kontrolu nad kvalitou, a od začiatku dbajú na pôdu, lokalitu aj odrody. Víno má byť nielen nápoj, ale aj kultúrny zážitok, kde miesto a spôsob ochutnávky sú rovnako dôležité ako to, čo je vo fľaši.

Degustácia medoviny v Smoleniciach

Pri tom takom „medzinárodnom feelingu“ ale ešte ostanem, len o pár kilometrov ďalej. V Smoleniciach môžete zažiť unikátnu vianočnú atmosféru v Nektárii Smolenice, ktorá sa nachádza pod Smolenickým zámkom. Tento včelársky areál je vianočne vyzdobený a ponúka návštevníkom okrem tradičných vianočných trhov aj špeciálnu medovú atmosféru, kde môžete ochutnať rôzne druhy medoviny, medový burčiak a ďalšie medové nápoje.

Okrem toho tu stoja stánky s občerstvením, ktoré ponúkajú jedlá ako burgre, tacos, halušky, pizzu a ďalšie svetové jedlá, pričom nezabúdajú ani na vegetariánske a bezlepkové možnosti. Nektária organizuje aj tematické podujatia, ako je Jarný, Letný a Nočný Medokvas, kde si môžete vychutnať ochutnávky medoviny a iných medových výrobkov v romantickom a tajomnom prostredí včelárskej záhrady.

Ja som sa prihovoril majiteľom, že by mali dvihnúť vstupné, lebo to, čo tu ponúkajú, je hodné oveľa viac! 🙂

Bistro PERK

Bistro PERK v centre Trnavy je miesto, kde sa kladie dôraz na čerstvé, lokálne a sezónne suroviny. Kuchyňa je otvorená, takže návštevníci môžu sledovať, ako jedlo vzniká, a dozvedieť sa, odkiaľ pochádzajú ingrediencie, a v sobotu ponúkajú brunch, ideálny na víkendové posedenie.

Jedlá sa menia podľa sezóny, takže každý návštevník ochutná niečo čerstvé a lokálne. Menšie porcie v degustačnom menu umožňujú vyskúšať viac jedál a spraviť z obeda alebo večere zážitok. Bistro na mňa pôsobilo útulne a nenápadne, no s dušou, s decentným prostredím, slušnou obsluhou a uvoľneným prístupom. Dobrý podnik nemusí byť veľký ani preplnený, aby ponúkol hodnotný gastronomický zážitok, a je ideálny pre tých, ktorí ocenia čerstvosť jedla a originálne prostredie.

Návšteva kaštieľa vo Voderadoch, večera a ubytovanie

Kaštieľ Voderady nie je len kulisa so šľachtickou minulosťou. Je to miesto, kde môžete reálne prespať a zažiť prostredie, ktoré pôsobí ako tichá bublina mimo sveta. Izby sú zariadené moderne, ale nechávajú priestor pre charakter historickej budovy, takže sa tu necítite ako v skanzene ani v sterilnom hoteli. Navyše, vyskúšajte ich reštauráciu. Ja som si tu dal ich rakúsko-uhorské menu a najedol sa fakt špičkovo.

Výhodou je, že ubytovanie je priamo v areáli veľkého anglického parku, o ktorom som písal vyššie a ktorý pôsobí upokojujúco a trochu rozprávkovo. Ak potrebujete miesto na únik z mesta, tvorivý reset alebo romantický víkend, toto je miesto kam ísť. Navyše, čoskoro dokončia nový wellness.

Čo navštíviť v Trnave? Už viete 🙂 Cestujte do Trnavy. Aktivity Regiónu Trnava sú realizované s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu.

Milan Bez Mapy