Čo vidieť na Šariši? Túto otázku som si položil pred cestou a odpoveď ma prekvapila viac, než som čakal. Šariš je región, kde na vás z každého druhého kopca pozerá zrúcanina, kde v jednej dedine s 1300 obyvateľmi kedysi stálo jedenásť kaštieľov jedného rodu a kde je jaskyňa, ku ktorej si jeden človek staval prístupový chodník tridsaťpäť rokov.
Apritom keď poviete ľuďom v Bratislave, že idete na Šariš, väčšina si predstaví akurát pivo. Irónia, že? Poďme to zmeniť!
Čo vidieť na Šariši počas návštevy a tipy podľa Milana Bez Mapy
Strávil som tu týždeň v najhorúcejšom týždni leta a odchádzal som s jednou vetou v hlave, ktorá sa tiahne celým regiónom. Na Šariši pamiatky zachraňujú konkrétni ľudia. Obec, ktorá si kúpila kaštieľ, hoci vedela, že na dokončenie nemá. Jaskyniar, ktorý na svoju jaskyňu minul polovicu života.
Žena, ktorá sa vrátila zo Švajčiarska k ruine po prarodičoch. Rodina, ktorá znovu rozbehla mŕtvu lanovku z roku 1983. Keď si to raz všimnete, už to na Šariši neprestanete vidieť všade.
Ako sa dostať na Šariš a koľko dní si na región vyhradiť
Let do Košíc a prenájom auta na letisku v Košiciach
Z Bratislavy som letel do Košíc, pretože autom je to cez pol Slovenska a vlakom ešte dlhšie. Z letiska v Košiciach som mal na Šariš necelú hodinu, do Prešova ešte menej. Auto som si vyzdvihol priamo na letisku a bez neho by som sa po regióne nepohol, pretože väčšina miest, o ktorých píšem nižšie, leží v dedinách, kam ide autobus párkrát denne.
- TIP: auto som si porovnával cez Discover Cars, čo je porovnávač cien požičovní, ako to poznáme pri leteckách. Vidím na jednom mieste ponuky viacerých požičovní na tom istom letisku.
Ubytovanie na Šariši
Bývať sa dá v zásade troma spôsobmi a každý má svoju logiku. Prešov som si vybral ako základňu pre západnú a južnú časť regiónu, pretože z neho mám k hradu Šariš päť kilometrov a k jaskyni v Lipovciach necelú polhodinu. Spal som v novom hoteli blízko stanice a s hotelom som bol spokojný, ale s jednou výhradou, ktorú by som si dnes premyslel vopred.
Je to tridsať minút pešo od centra, takže večer, keď som prišiel unavený z terénu, som sa do mesta už nevybral, hoci som chcel. Ak si chcete Prešov aj prejsť, hľadal by som ubytovanie bližšie k Hlavnej.
Kúpele v Bardejove dávajú zmysel, ak sa venujete severu regiónu, ale ubytovanie tam nefunguje ako v bežnom meste, izby si nerezervujete cez veľké portály a prednosť majú kúpeľní hostia. Tretia možnosť je horská chata na vrchu Lysá, kde máte na dosah aj lanovku, aj hrebeňovku.
Koľko dní na Šariši stačí
Za tri dni stihnete hrad, jaskyňu a jeden kaňon a budete mať pocit, že ste videli Šariš. Nevideli. Rátal by som s piatimi až siedmimi dňami, pretože jednotlivé miesta sú od seba dvadsať až štyridsať minút jazdy a väčšina z nich stojí za to, aby ste tam nepribehli na dvadsať minút. V Krivanoch som mal necelú hodinu a dodnes ma mrzí, že som odchádzal uprostred rozprávania.
Čo vidieť na Šariši podľa Milana Bez Mapy
Hrad Šariš vo Veľkom Šariši
Začnem detailom, ktorý vám na mieste nedôjde, kým vám ho niekto nepovie. Keď stojíte na nádvorí hradu Šariš, stojíte na vyhasnutej sopke. Šarišský hradný vrch je kužeľovitý andezitový kopec, pozostatok dávnej sopečnej činnosti, a celý hradný vrch je od roku 1964 národnou prírodnou rezerváciou.
Areál hradu má vyše štyri hektáre a samotná zastavaná plocha presahuje 2,7 hektára, čo z hradu Šariš robí jednu z najrozsiahlejších stredovekých zrúcanín na Slovensku. Prvá písomná zmienka je z roku 1245, pod menom Sarus, a hrad tu stál kvôli obchodnej ceste, ktorá viedla údolím Torysy zo severu na juh. Po bitke pri Moháči z neho Habsburgovci spravili vojenskú pevnosť so stálou posádkou okolo dvesto pešiakov.
Hore stojí donžon, čo je z francúzštiny označenie pre nedobytnú vežu. Múry má hrubé štyri a pol metra a pôvodne mal okolo tridsať metrov. Ešte pred pätnástimi rokmi z neho zostalo asi sedem metrov, dnes je na pätnástich. Podľa miestnych z jeho vrcholu za dobrej viditeľnosti dovidíte do troch krajín a naraz uvidíte šesť ďalších hradných zrúcanín regiónu, medzi nimi Kamenický, Kapušiansky aj Hanigovský hrad. Schodisko je úzke schválne, počítalo sa s bojom muža proti mužovi a výhodu mal ten, kto zhora útočil halapartňou.
- TIP: hrad je prístupný celoročne a v podstate nonstop, sprievodcov som tu našiel od apríla do októbra a cez zimu počas víkendov. V pondelok sprievodcovia nie sú.
Prečo na hrade Šariš nikdy nebola studňa a ako tu získavali pitnú vodu
Toto je otázka, ktorú si na hrade položí málokto, a pritom je z nej vidieť celý stredovek. Na hrade Šariš nie je studňa a nikdy nebola, pretože celý kopec je andezit a voda v ňom jednoducho nie je. Riešili to filtračnými studňami a približne šiestimi cisternami, do ktorých zbierali dažďovú vodu a prečisťovali ju cez uhlie a byliny, ktoré si pestovali priamo na hradnom vrchu. Pod vežou Alžbetka mali vinice, pretože riedené víno bolo bezpečnejšie piť ako vodu. Pilo ho aj služobníctvo a pili ho aj deti.
Druhá vec, ktorá mi tam nedala pokoj. V roku 1660 tu vyletel do vzduchu sklad pušného prachu a podľa miestnej verzie za to mohol vojak, ktorý zaspal na nočnej službe s fajkou v ústach. O dvadsaťsedem rokov neskôr, v roku 1687, hrad vyhorel a už ho nikto neobnovil. Následok vidíte doteraz, aj keď o ňom neviete. Po výbuchu nikto sutinu nevyvážal, takže dnes chodíte po dvoch až troch metroch zásypu. Pod vašimi nohami je kaplnka a obytné domy, ktoré doteraz nikto nevykopal. Prednosť majú hradby, ktoré sa rozpadávajú.
Spájanie hradov regiónu Šariš
Ak si viete naplánovať cestu na konkrétny termín, počas Noci hradných zrúcanín, ktorá býva v polovici augusta, hrady Šariša spájajú svetlom. Je to obnovená stredoveká komunikácia ohňom medzi hradmi, ktoré na seba navzájom vidia.
Rozsvieti sa prvý a každé dve až tri minúty sa pridá ďalší. Robia to už roky a postupne sa pripájajú aj hrady mimo regiónu, napríklad Stará Ľubovňa, Vinné a Plaveč. Keď som o tom počul prvýkrát, napadlo mi, že toto je presne ten typ podujatia, ktorý by v inej krajine mal vlastnú kampaň a autobusy zo susedných miest.
Jaskyňa pri Lipovciach
Poviem to na rovinu. Navštevovať slovenské jaskyne mi často príde ako strata času. Najmä v tých štátnych dostanete sprievodcu, ktorý sa naspamäť naučil jednoduchý text o tom, že tento stalaktit vyzerá ako žirafa, tamten ako sloník, a želajte si tri želania, princezná Esmeralda vám ich splní. Žiadna pridaná hodnota, nula informácií. Chodíte po osvetlenom chodníku medzi zábradliami a o hodinu neviete povedať, čo ste sa dozvedeli.
Jaskyňa pri Lipovciach je presný opak a je to tým, kto vás ňou vedie. Jaskyňu spravuje jaskyniar Rudolf Košč, mimochodom otec speváčky Katky Koščovej, a sprevádzala ma jaskyniarka Michaela Pancuráková, učiteľka geografie a chémie, ktorá o tejto jaskyni napísala diplomovú prácu a je jednou z mála slovenských jaskyniarok. Výklad mala taký, že som po štyridsiatich minútach chcel byť jaskyniar.
Rozdiel medzi človekom, ktorý si odrobí platenú skupinu, lebo za dverami čaká ďalšia, a človekom, ktorý to má ako celoživotné hobby, je v jaskyni cítiť po prvej vete.
K samotnej jaskyni. Je to jediná sprístupnená jaskyňa v celom Prešovskom okrese, otvorili ju v roku 1999 a nie je tu elektrické osvetlenie. Dostanete prilbu a svietite si sami, buď jaskyniarskou karbidkou, alebo vlastnou čelovkou. Vnútri je celoročne sedem stupňov, takže aj pri tridsiatich stupňoch vonku sa oplatí zobrať si mikinu. Základná trasa trvá okolo štyridsať minút a zvládnu ju aj deti.
Jaskyňa nevznikla vo vápenci, ale v dolomite, čo poznáte aj okom, pretože skala je sivá a nie biela, a je stará asi štyri milióny rokov. Cez zimu tu spí okolo dvestopäťdesiat netopierov. Miestni ju kedysi brali ako obyčajnú dieru v zemi, v ktorej z času na čas zmizol dobytok, a deťom hovorili, že tam bývajú čerti.
Na konci si vyberáte. Buď idete po rebríku, alebo úzkym otvorom, ktorému hovoria pôrodná chodba a veľkosťou zodpovedá vašej prilbe. Ja som išiel po rebríku, pretože mi to prišlo klaustrofobické, a nehanbím sa za to. Čo si ale odnášam z celej návštevy, je iná vec. Môžem byť aj v tej najkrajšej jaskyni na Slovensku, vždy je to o ľuďoch.
- TIP: jaskyňa je otvorená od apríla do polovice novembra a nemá pevné časy vstupov. Chodí sa po skupinkách, takže čakanie môže byť päť sekúnd aj päťdesiat minút. Zavolajte dopredu.
- TIP: od parkoviska pri ceste medzi Lipovcami a Lačnovom je to k jaskyni asi dvadsať minút pešo, kúsok po lúke a potom lesným chodníkom.
Lačnovský kaňon a vyhliadka Srdiečko: trasa, parkovanie a čo cestou uvidíte
Kúsok od jaskyne leží Lačnovský kaňon, ktorému miestni hovoria Malý Slovenský raj. Tiesňava má približne dva kilometre, vyhĺbil ju Lačnovský potok a v niektorých úsekoch sú kovové schody, rebríky, lávky a pomocné reťaze. Nie je to náročné, ale nie je to ani prechádzka po asfalte. V skale uvidíte obrie hrnce, čo sú diery, ktoré nevyvŕtal človek, ale voda vírením dokola po stáročia.
Najznámejšia je skala Kamenná baba, ktorá pripomína ženu s dieťaťom v náručí. Povesť hovorí, že to bola macocha, ktorá chcela nevlastné dieťa zhodiť zo skaly a skamenela skôr, než to stihla. Celá národná prírodná rezervácia je od roku 1964 pomenovaná po nej. Ďalej v kaňone stojí šesťdesiatmetrový Mojžišov stĺp a skalné okno Vrátnica. Na lesnej cestičke smerom k jaskyni je ešte vyhliadková lávka Srdiečko, oceľový nosník vsadený medzi dve skalné bralá.
- TIP: parkoval som v Lipovciach pri futbalovom ihrisku, odtiaľ vedie do kaňonu drevená brána a značka. Parkovisko je platené cez QR kód. Kaňon a jaskyňu sa dajú spojiť do jedného dňa, urobil som to tak.
Minerálny prameň Salvator v Lipovciach
V katastri Lipoviec je zdokumentovaných šestnásť minerálnych prameňov a jeden z nich pomenoval gróf Szakmáry začiatkom 19. storočia Salvator, teda Spasiteľ. Zároveň ho začal plniť do fliaš a rozvážať, takže patrí k najstarším baleným minerálnym vodám na Slovensku.
V roku 1880 dostali tieto pramene od uhorskej vlády vyhlásené ochranné pásma, čo v tom čase nebolo bežné. V prvej polovici 19. storočia boli Lipovce kúpeľným miestom, kam chodila liečiť sa šľachta z celého prešovského okolia.
Lanovka na Lysú na Čergove
Sedačková lanovka na Lysú je z roku 1983 a takmer dvadsať rokov bola prakticky mŕtva. Predchádzajúci majitelia ju dali dokopy a spustili, ale s načasovaním, ktoré by som neprial nikomu. Stavať začali v auguste 2021 a k prvému januáru mali hotovú lanovku, zasnežený svah aj prevádzku. Vzápätí prišiel covidový zákaz, nakoniec stredisko predali. Dnešní prevádzkovatelia ho rozbiehajú znova a najväčší problém nie je propagácia, ale to, že ľudia z okolia stále nevedia, že lanovka zase chodí.
Hore sa dá vyjsť aj pešo, najkratšou trasou asi za štyridsaťpäť minút, ja som išiel lanovkou. Z vrcholu vidieť Tatry, Nízke Tatry, na juh až po Kojšovskú hoľu a na sever do Poľska. A stojí tam autobus, ktorý niekto vytiahol na vrchol hory a spravil z neho útulňu so sedením a v zime aj s barom.
Tlačil ho manipulátor, ťahal traktor a posledné metre po tráve ho dotlačil ratrak. Keď som sa pýtal prečo, odpoveď bola jednoduchá. Ľudia sa tu stretávajú zo všetkých strán hrebeňa a potrebovali strechu nad hlavou.
- TIP: v zime jazdí lanovka denne, v lete zatiaľ cez víkendy, otvorené majú od deviatej do osemnástej. Ak idete v skupine od štyridsať ľudí a ohlásite sa vopred, pustia ju aj mimo termínu.
- TIP: na chate aj na vrchole majú pečiatku a vrcholovú knihu. Systém zbierania pečiatok mi funguje ako motivácia úplne inde než akákoľvek zľava, prvýkrát som ho videl v Ushuaii, kde si turisti kupujú pas a nechávajú si doň pečiatkovať, kde všade boli.
Náučný chodník na Čergove s deťmi
Kúsok od lanovky začína náučný chodník dlhý 980 metrov, ktorý bol v čase mojej návštevy starý mesiac. Vznikol z veľmi praktického dôvodu, k chate predtým neviedla žiadna pohodlná cesta pre starších ľudí a pre deti. Celý ide v tieni, čo bolo pri tridsiatich dvoch stupňoch vonku znateľné hneď po pár metroch.
Na tabuliach, ktoré sú čitateľné z oboch strán, je rozpísaný príbeh pastiera Čergova a bosorky, ktorá mu ukradne kotlík. Cestou sú indície s písmenami, z ktorých deti skladajú slovo, a cez víkendy za to dostanú odmenu.
Jazda na koni na Čergove
Ráno pred výstupom na Lysú som si dal vyjazdku na koni po čergovských lesoch a bola to najlepšia hodina celého dňa. Jazdí sa lesom, s výhľadmi, ktoré z auta nemáte odkiaľ vidieť, a cestou sme zastavili aj pri tom autobuse v lese. Kone som riešil cez ranč v obci Červená voda a je to jedna z tých vecí, ktorú si treba dohodnúť vopred telefonicky, nie na mieste.
Turistika na Čergove
Hrebeň Čergova má približne tridsaťpäť kilometrov a vedie cez Veľkú Javorinu, Prihyby až na Minčol. Beží sa tu Čergovský ultramaratón s tridsiatimi dvoma kilometrami a prevýšením okolo 1400 metrov. Ak nechcete hrebeňovku, v starom lome pod Lysou je jednoduchá ferrata, ktorú lezú deti aj ľudia, ktorí sa boja výšok. Medveď tu natrvalo nežije, iba prechádza.
Kaštieľ v Krivanoch a Centrum ľudovej kultúry
Krivany majú dnes okolo 1300 obyvateľov a kedysi tu stálo jedenásť až dvanásť panských dvorov a až jedenásť kaštieľov jedného rodu, Dessewffyovcov. Dôvod je prozaický, panstvá sa delili medzi potomkov, až kým z jedného veľkého majetku nezostalo desať malých, každý s vlastným sídlom. Dnes zostal jeden a patrí obci.
Kaštieľ je renesančný, z prvej polovice 17. storočia, pôvodne obranný, s atikou, strieľňami a dvoma okrúhlymi baštami. Po požiari koncom 18. storočia ho prestavali do klasicizmu a v roku 1863 ho Lájoš Bornemisza dostal ako svadobný dar. V roku 1947 ho rodine skonfiškovali, po revolúcii ho vrátili v reštitúcii a v roku 2000 ho obec kúpila aj s hektárom a pol pozemku.
A teraz to, čo mi tam prišlo najzaujímavejšie. V osemdesiatych rokoch prebehla v kaštieli prestavba, pri ktorej naliali do suterénu štyridsať centimetrov betónu. Betón nedýcha, začal ťahať vodu a púšťať ju do múrov, takže ho pri obnove museli ručne vysekať, vyvoziť von a na to isté miesto navoziť štyridsať centimetrov drenážneho kameňa. Najdrahšia časť obnovy nebola tá stará, ale tá, ktorú tam niekto pridal v dobrej viere.
A ešte jeden detail, ktorý som nečakal. V rokoch 1996 až 2000 tu bola diskotéka, na ktorú chodili ľudia od Košíc aj od Michaloviec.
Vedľa kaštieľa je Centrum ľudovej kultúry so sypancom, kde je expozícia o dorábaní chleba od zasiatia obilia po zomletie múky, krivianska kuchyňa a drevenica z roku 1899, ktorú sem doviezli odinakiaľ. Zastavila ma tu pani zo stacionára pre starkých, že ma sleduje na Instagrame, a chcela sa odfotiť. Šariš nie je turisticky preplnený región a je to na ňom cítiť v každej dedine.
Kto bol Ján Lazorík a prečo sa v Krivanoch koná folklórny festival
Meno, ktoré v Krivanoch počujete každú chvíľu. Ján Lazorík sa narodil v roku 1920 a zomrel v roku 2015, tri týždne pred deväťdesiatimi piatimi narodeninami. Bol učiteľ a popri tom chodil po východoslovenských dedinách s magnetofónom, fotoaparátom a zošitmi a nahrával, čo sa dalo.
Múzeu v Starej Ľubovni po sebe zanechal 12 000 fotografických negatívov, stovky magnetofónových pások a 38 terénnych zošitov. Od roku 1992 vydal dvadsaťštyri kníh, väčšinu z nich v šarišskom nárečí. Celý život presadzoval reformu slovenčiny, chcel z nej odstrániť ypsilon.
V roku 1968 založil v Krivanoch folklórny súbor a postavil tu amfiteáter. Festival, ktorý inicioval, má dnes vyše tridsať ročníkov a v obci ho stále spájajú len s ním. Koná sa vždy druhý augustový víkend a chodí naň okolo tritisíc ľudí. Ja som odchádzal s jeho knihou pod pazuchou, na konci ktorej je slovník šarištiny. Odvtedy viem, že gruľa je zemiak, nálešníky sú zemiakové placky a prepášnik je nezbedník.
Kaštieľ rodu Péchy v Hermanovciach a príbeh grófky, ktorá sa vrátila k ruine
Príbeh tohto kaštieľa sa začal okolo roku 1772 a je to príbeh lásky. František Péchy si pýtal ruku Barbory Bereczkyovej a ona mu odkázala, že príde rada, ale nech jej postaví nový kaštieľ, a nie dole pri potoku, ale na kopci. Starý dal zbúrať a nový postavil na kopci. Keď zomrel, ona mu dala nad hrob postaviť gloriet, umelecký náhrobník, aký na Slovensku takmer nikde inde nenájdete, a o dvadsaťdeväť rokov neskôr ju pochovali v krypte pod ním, vedľa neho.
Dvadsiate storočie bolo k rodine podstatne krutejšie. Posledného majiteľa, Györgya Péchyho, odvliekli v roku 1945 na nútené práce do Sovietskeho zväzu, kde aj zomrel. Jeho manželka smela v časti kaštieľa bývať do roku 1948. Potom tu bola škola a z kaštieľa sa postupne stala ruina bez okien a dverí. V roku 1997 sa sem po rokoch strávených vo Švajčiarsku prišla pozrieť ich vnučka Klára Szakall von Losoncz a rozhodla sa ruinu zachrániť. Desať rokov potom lietala raz za mesiac na sedemdesiatdve hodín a v príručnej batožine si vozila desať litrov horľavého odstraňovača starých náterov, lebo také chemikálie sa tu vtedy nedali kúpiť. Z celého pôvodného zariadenia kaštieľa sa napokon na povale našli len tri veci: rodinná fotografia, polovica taniera z roku 1848 a jedna vidlička.
Areál neslúži ako bežná pamiatka, takže prehliadku si treba dohodnúť vopred, najčastejšie cez ubytovanie v hosťovskom Loveckom dome. Celý rozhovor s ňou a odpoveď na to, prečo na Slovensku kaštiele chátrajú pripravujem.
Kamenický hrad a ďalšie zrúcaniny nad Hornou Torysou
Ak vás chytí zbieranie zrúcanín, na Šariši máte z čoho vyberať. Z donžonu hradu Šariš ich naraz uvidíte šesť a k väčšine sa dá vyjsť pešo.
Kamenický hrad nad Hornou Torysou je jeden z tých, ktoré mi odporúčali miestni, spolu s Hanigovským hradom. Ani na jeden som sa už nedostal, takže si ich nechávam na ďalšiu cestu.
Prečo pamiatky na Šariši zachraňujú jednotlivci
Keď som si po týždni prechádzal poznámky, vypadol mi z nich jeden vzorec. Za každou zachránenou pamiatkou na Šariši stojí konkrétny človek, ktorý sa rozhodol, že to nenechá padnúť. Jaskyniar, ktorý staval chodník tridsaťpäť rokov. Obec, ktorá si kúpila kaštieľ, hoci vedela, že na dokončenie nemá. Žena, ktorá sa vrátila z cudziny k ruine po prarodičoch. Rodina, ktorá znovu rozbehla lanovku z roku 1983. Učiteľ, ktorý celý život nahrával dedinský folklór, aby ho niekto o päťdesiat rokov neskôr mohol počuť.
Šariš bol kedysi bohatý, pretože cez údolie Torysy viedla obchodná cesta zo severu na juh. Preto tu je toľko hradov a toľko kaštieľov. Keď sa obchodné cesty presunuli, peniaze odišli a pamiatky zostali. Dnes je na Šariši viac pamiatok, než ich región dokáže uživiť, a to je celá odpoveď na otázku, prečo polovica z nich vyzerá tak, ako vyzerá. Nie je to nezáujem. Je to matematika.
V jednej veci ale s miestnymi nesúhlasím. Viackrát som počul, že propagácia nemá zmysel, že po veľkej kampani prišlo za dva dni jedenásť ľudí a že jediné, čo funguje, je spokojný zákazník. Rozumiem tomu, ale nesedí to. Môj príspevok o jaskyni pri Lipovciach videlo pol milióna ľudí a desiatky z nich mi napísali, že o tom mieste netušili a že tam idú. Nie je to o tom, že by propagácia nefungovala. Je to o tom, kto ju robí a či o mieste rozpráva niekto, komu ľudia veria.
Bardejov a Bardejovské Kúpele
Sever regiónu si zaslúži vlastný text, pretože Bardejov je zapísaný v UNESCO a Bardejovské Kúpele fungujú úplne inou logikou než zvyšok Šariša. Je tam skanzen, kolonáda s ôsmimi prameňmi, hradby, židovské suburbium a mesto, ktoré patrilo v 15. storočí medzi najbohatšie v Uhorsku. Ak plánujete cestu na Šariš, tieto dve miesta by som k nej pridal a celý Bardejov aj kúpele som spísal sem.
Cestujte!
Realizované s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu SR.
