Je túra na Sitno naozaj taká ľahká, ako sa o nej píše? Áno aj nie. Všetko totiž závisí od toho, z ktorej strany idete hore. Väčšina návodov odporúča najkratší výstup od Počúvadlianskeho jazera, ktorý trvá asi hodinu. Jeho záver však tvoria strmé schody pomedzi skaly.
Ja som hore išiel dlhšou a miernejšou trasou cez hrad Sitno a dole tou kratšou so schodmi. Opačne by to podľa mňa dalo poriadne zabrať. Tá miernejšia strana pritom nie je miernejšia náhodou. Z nej sa na Sitno dalo pohodlne dostať už pred vyše 700 rokmi, a preto práve tu postavili hrad.
Celá túra na Sitno je taká, za každou zastávkou sa skrýva nejaký dôvod. Parkoval som pri jazere, ktoré si vybudovali baníci. Potom som išiel okolo hradu, ktorý strážil striebro. A skončil som na vrchole, ktorého skala kedysi ležala na dne doliny. V článku píšem, kde som si dal kávu, ktorou trasou som išiel a prečo tu všetko vyzerá práve takto.
Túra na Sitno: kde zaparkovať a ako sa dostať k Počúvadlianskemu jazeru
Moja túra na Sitno začala pri Počúvadlianskom jazere neďaleko Banskej Štiavnice. Z Bratislavy je to sem autom niečo vyše dvoch hodín. Auto som nechal na parkovisku pri jazere, v Google Mapách sa volá Počúvadlianske Jazero 32 Parking. Parkovanie tu nie je zadarmo, no od jazera sa začínajú turistické trasy na vrchol. Neďaleko je aj kaviareň, o ktorej píšem nižšie.
K jazeru premáva aj autobus z Banskej Štiavnice, zastávka sa volá Počúvadlo, jazero. Cez letné víkendy sem kraj posledné roky púšťa aj autobusy, ktoré nadväzujú na vlaky do Banskej Štiavnice. Výlet sa tak dá zvládnuť aj bez auta. Jazero je na trase náučného chodníka Sitno.
- TIP: Na parkovisko som prišiel ráno. V lete sa tu totiž plní rýchlo, lebo k jazeru chodia okrem turistov aj ľudia na kúpanie.
Kaviareň pri Počúvadlianskom jazere pred túrou na Sitno: Terasa u Blaškov
Ešte pred výstupom som si sadol na kávu na Terasu u Blaškov. Podnik vedie jedna rodina už vyše 20 rokov a stojí priamo na brehu jazera. Kaviareň otvárajú už ráno a dať si tu kávu na začiatku dňa bolo super. Odtiaľto navyše vedie aj miernejšia trasa hore, o ktorej píšem nižšie. Otváracie hodiny sa podľa sezóny menia, preto by som si ich predtým pozrel na webe Terasy u Blaškov.
Túra na Sitno: ktorou trasou ísť hore a ktorou dole?
Od jazera vedú na vrchol dve hlavné trasy. Kratšia ide najprv po zelenej značke na Tatársku lúku a odtiaľ po modrej rovno na vrchol. Trvá asi hodinu, približne 300 výškových metrov však na nej vystúpate na krátkom úseku. Posledná časť pod vrcholom navyše vedie po schodoch pomedzi skalné steny.
Dlhšia trasa ide najprv po žltej značke popri Tatárskom jarku. Potom sa napojí na modrú, ktorá vás popri hrade Sitno privedie až na vrchol. Stúpa pozvoľna, pretože podobné prevýšenie rozloží na oveľa dlhšiu vzdialenosť.
Hore by som preto znova išiel dlhšou trasou a dole kratšou. Na kratšej trase sa totiž stúpa strmo a veľkú časť cesty po schodoch, čo poriadne zadýcha. Dole je to naopak výhoda. Schody som zišiel rýchlo a k jazeru som sa vrátil bez veľkej námahy. Takýto okruh má podľa máp približne 10 kilometrov a okolo 400 metrov stúpania. Najkratšia túra na Sitno, teda hore aj dole po zelenej a modrej, má len štyri až päť kilometrov.
- TIP: Na celý okruh aj s prestávkami na hrade a na vrchole by som si nechal aspoň pol dňa.
- TIP: Pri citlivých kolenách by som si na zostup po schodoch zobral turistické paličky. Schody dole síce idú rýchlo, no kolená pri zostupe dostanú viac zabrať ako pri výstupe.
- TIP: Schody medzi skalami môžu byť po daždi šmykľavé. Vtedy by som išiel pomalšie a v pevnej obuvi.
Túra na Sitno a čo vidieť podľa Milana Bez Mapy
Všetko, okolo čoho som cestou prešiel, spolu súvisí. Za jazerom aj hradom je striebro, za vrcholom aj schodmi zase sopka. Keď to viete, celý výlet zrazu dáva oveľa väčší zmysel. Zastávky opisujem v poradí, v akom som nimi prešiel, od jazera cez hrad na vrchol a po schodoch späť.
Počúvadlianske jazero: prečo baníci postavili tajch Počúvadlo
Počúvadlianske jazero nevytvorila príroda. Je to tajch, ako sa tu hovorí umelým nádržiam. Baníci ho vybudovali v rokoch 1775 až 1779 podľa návrhu Jozefa Karola Hella. O kúpanie im vôbec nešlo. Voda z jazera tiekla jarkami až k Štiavnickým Baniam. Tam poháňala stroje, ktoré z hlbokých šácht čerpali, paradoxne, zase vodu.
Tajch teda fungoval ako obrovská batéria, do ktorej sa celý rok zbierala voda z dažďa a snehu. Baníci si z nej potom brali energiu presne vtedy, keď ju potrebovali. Jazero navyše leží na rozvodí, jeho hlavná hrádza stojí v povodí Ipľa a päť menších v povodí Hrona.
Keďže v okolí nie sú rieky, vodu do tajchov zbierali zo svahov umelé kanály, ktorým sa hovorí jarky. Jeden z nich, Tatársky jarok, sprevádza aj dlhšiu trasu, po ktorej som išiel hore. Popri chodníku ostali aj zvyšky starých štôlní, banských chodieb, ktoré baníci razili vodorovne do kopca. Počúvadlo spolu s ďalšími tajchmi dnes zároveň patrí k pamiatke UNESCO Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia. V lete sa túra na Sitno dá spojiť aj s kúpaním v jazere, ktoré dnes slúži hlavne na oddych.
Hrad Sitno: história zrúcaniny a prečo sa pri nej zastaviť
Na dlhšej trase som prišiel najprv k hradu Sitno, asi štvrťhodinu chôdze pod vrcholom. Určite by som ho nevynechal, z hradu sa otvárajú výhľady na juh a mne sa tu veľmi páčilo. Hrad pritom nestojí na tomto mieste náhodou. Vrchol Sitna obkolesujú z troch strán strmé skalné steny a jediný pohodlný prístup vedie z východu. Práve tu postavili v 13. storočí hrad, ktorý strážil cesty k banským mestám a ich striebru. Keď sa blížil nepriateľ, strážcovia varovali Štiavnicu cez deň dymom a v noci ohňom. Miernejšia trasa, ktorou som išiel hore, teda prichádza z tej istej strany ako ľudia pred vyše 700 rokmi.
Neskôr, v 16. storočí, hrad zosilnili proti Turkom a v roku 1629 ho dostali Koháryovci. V roku 1703 ho obsadili kuruci, povstalci proti Habsburgovcom, a keď v roku 1710 odchádzali, hrad zničili. Z jeho kameňov potom stavali aj rozhľadňu na vrchole a kaštieľ vo Svätom Antone. Dnes z neho ostali len ruiny, no dobrovoľníci ich od začiatku tohto storočia konzervujú. Vďaka nim vidno zvyšky hradieb, cisternu na vodu aj vstup do hradu.
- TIP: K ruinám hradu sa dá ísť kedykoľvek počas roka a vstup nič nestojí. Odbočka k nim z modrej značky je krátka. Aj keby ste išli hore kratšou trasou, z vrcholu by som k hradu zišiel aspoň na chvíľu.
Vrchol Sitna: rozhľadňa, vysielač a chata na Sitne s čapovanou Kofolou
Z hradu je to na vrchol už len kúsok. Sitno má 1 009 metrov a je najvyšším vrchom Štiavnických vrchov. Zďaleka ho prezradí vysoký vysielač. Na vrchole stojí aj rozhľadňa s dlhým príbehom. Koháryovci, majitelia kaštieľa vo Svätom Antone, si tu už v roku 1727 dali postaviť altánok s výhľadom. Neskôr ho prestavali na rozhľadňu. Ľudia sem teda chodia len tak kvôli výhľadu takmer tristo rokov. V lete v jej prízemí funguje malé informačné stredisko ochrany prírody. Za dobrej viditeľnosti zo Sitna vidno až Nízke Tatry aj maďarskú Matru.
Hore ma čakala Chata Andreja Kmeťa s čapovanou Kofolou. Pôvodne tu stála horáreň, z ktorej v roku 1929 prerobili turistickú chatu, a dnešná budova pochádza z 80. rokov. Meno nesie po Andrejovi Kmeťovi, farárovi z neďalekého Prenčova, ktorý Sitno koncom 19. storočia skúmal ako archeológ aj botanik. Opísal tu napríklad asi 300 foriem divých ruží. Tie dodnes rastú aj na Tatárskej lúke, cez ktorú som potom schádzal dole.
Schody pod vrcholom Sitna a Tatárska lúka cestou dole
Dole som zišiel kratšou trasou. Hneď pod vrcholom sa začínajú schody, ktoré sa kľukatia lesom pomedzi vysoké andezitové skaly. Andezit je hornina, ktorá vznikla, keď láva stuhla. Práve z neho sú aj steny okolo vrcholu a bez schodov by sa cez ne prechádzalo len ťažko. Na viacerých miestach dnes stoja kovové schody, ktoré pred pár rokmi nahradili staré drevené. Pod skalami sa les otvorí na Tatársku lúku, kde sa začína aj náučný chodník Sitno. Jeho tabule rozprávajú o sopke, hrade aj povesti o rytieroch. Meno má lúka podľa povesti zo 16. storočia, keď tu mali poraziť Tatárov bojujúcich na strane Turkov. Z lúky ma potom zelená značka zaviedla lesom až k jazeru.
Prečo je Sitno najvyšší vrch Štiavnických vrchov?
Sitno je najvyššie práve preto, že kedysi ležalo najnižšie. Štiavnické vrchy sú pozostatkom obrovskej sopky. Pred miliónmi rokov tu stekal prúd lávy do jednej z vtedajších dolín a stuhol na tvrdý andezit. Horniny okolo neho boli mäkšie, a tak ich voda a čas postupne odniesli. Tvrdá láva napokon zostala stáť a z dna doliny sa stal najvyšší vrch celého pohoria.
Geológovia tomu hovoria inverzia reliéfu, čiže prevrátenie terénu. Preto má Sitno tie strmé skalné steny, pomedzi ktoré dnes vedú schody. Aj preto je túra na Sitno z jednej strany strmá a z druhej mierna. Tá istá sopka zároveň stojí aj za ložiskami striebra a zlata, z ktorých Štiavnica žila celé stáročia.
Prečo sa Sitnu hovorí kolíska turistiky a aká je povesť o sitnianskych rytieroch?
Už okolo roku 1860 tu fungoval Sitniansky klub, ktorý sa považuje za prvý známy turistický spolok v Uhorsku. V roku 1874 jeho členovia vyznačili aj prvý písomne doložený turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska. Preto sa Sitnu hovorí kolíska turistiky.
Najznámejšia povesť zase tvrdí, že vo vnútri hory spia sitnianski rytieri a prebudia sa, keď bude Slovákom najhoršie. Podobný príbeh pritom poznajú napríklad Česi o Blaníku a Nemci o cisárovi Barbarossovi, ktorý spí v pohorí Kyffhäuser. Zdá sa, že veľa národov si potrebovalo nájsť horu, v ktorej na ne čaká pomoc.
Čo vidieť v Banskej Štiavnici, keď je túra na Sitno za vami
Od jazera je to do Banskej Štiavnice len kúsok autom. Túra na Sitno sa s ňou preto dá ľahko spojiť do jedného dňa. Vďaka striebru bola v roku 1782 dokonca tretím najväčším mestom Uhorska, hneď po Bratislave a Debrecíne. Ja som v nej napríklad absolvoval netradičnú prehliadku židovskej Banskej Štiavnice so synagógou, cintorínom a domom kameramana Deža Hoffmana. Mesto som tak spoznal z inej strany než len z námestia.
Viac mojich tipov k téme nájdete v prehľade Výlety na Slovensku.
Cestujte!
