Marocké denníky, časť 2. – Marrakesh
5 (100%) 1 vote

Marakeš je zrejme najznámejšia destinácia v rámci Maroka. Pamätám si ako som ako malý pozeral s babkou dokument o Marakeši v Cestománii na Českej televízii. Toto mesto sa mi zdalo úplne cudzie a nepodobalo sa ničomu, čo som predtým videl. Nerozumel som, ako tu ľudia môžu žiť štýlom akým žijú. Po viac ako desiatich rokoch po zhliadnutí tohto dokumentu som sa tu ocitol, a kultúrny šok na seba nenechal dlho čakať.

Príchod do Maroka bola moja aj Lukášova premiéra vôbec, čo sa týka Afriky. Ani jeden z nás nie je dovolenkár tipu „bazén v Tunise pod umelou palmou“ a obaja vyhľadávame veci skutočné. Preto na našom výlete nezarobila žiadna cestovná kancelária ani cent, a myslím si že oveľa viac človek nasaje atmosféru krajiny keď je donútený si o nej niečo zistiť sám. Vyhľadať a kúpiť si lístky na vlak cez web stránku ktorá je len po arabsky, naštudovať si linky mestskej hromadnej dopravy a podobné veci. Získa tak oveľa lepší obraz o krajine do ktorej ide. A nemyslím tým len Maroko, ale je to jedna z krajín ktoré sa oplatí objavovať na vlastnú päsť. Naše lietadlo spoločnosti Ryanair na linke z Ríma po dlhom, tri a pol hodinovom lete pristálo na africkom kontinente. Do Ríma sme prileteli ešte v ten istý deň z Budapešti za 5 EUR, tiež s Ryanairom. V lietadle bolo veľa arabov, nakoľko ceny leteniek do a z Marakeša sa pri včasnej rezervácii pohybujú okolo 20-30 eur do mnohých destinácií v Európe ako je Rím, Miláno, Brusel, Madrid či Londýn. Vďaka Ryanairu máme v Európe o to viac arabov, a o to viac Európanov cestuje do Maroka. S Air France sa sem dostanete za 400 EUR spiatočne z Paríža, takže voľba leteckej spoločnosti je jasná. Dobrú cenu letenky do Maroka kúpite aj s TAP Portugal z Viedne, a v cene letenky máte zarátanú aj noc v hoteli v Lisabone kde prestupujete, nakoľko lety z Viedne do Maroka cez Lisabon občas dobre nenadväzujú. 

Počas pristávania sme robili otočku nad celým Marakešom, tak sme si mohli túto červenú perlu pekne obhliadnuť z výšky predtým, než nás úplne pohltila do svojich súkov voňajúcich po korení a kadidle. Jednej staršej zahalenej Arabke prišlo zle a musela použiť igelitové vrecúško. Môj žalúdok si už dávno zvykol na hojdanie sa počas letov. Po pristáti a zaparkovaní k terminálu sme už počuli známe zaklopanie pracovníka letiska na dvere lietadla, čo je signál pre letušku že schody sú pristavené a môže otvoriť dvere. Mohli sme ísť. Z lietadla sme vystúpili a ohromila nás neskutočná horúčava. A keď myslím omámila, nepreháňam. Zatočila sa mi hlava a pokožka ma pálila od horúceho slnka. Možno som to vnímal prehnane kvôli klimatizácii v lietadle, ale cítil som sa ako nedeľné kura v rúre na pečenie. Postavili sme sa s pasom v ruke do rady na imigračnom oddelení. Naposledy som v takejto rade stál v New Yorku asi dve hodiny. Tu to išlo rýchlejšie. Musel som pracovníkovi predložiť platný cestovný pas a letenku. Skontroloval či údaje sedia a dal mi do pasu pečiatku. Jednu klasickú s dátumom vstupu a názvom letiska a druhá bola zmes čísel a písmen. Bolo to moje identifikačné číslo ktoré som od tohto momentu potreboval ešte veľa krát. Prejdením tejto kontroly sme sa oficiálne ocitli na pôde Maroka. Rozmenili sme si eurá na dirhamy a opustili letisko. Na ten pohľad do smrti nezabudnem. Dvere letiska sa otvorili a pred nami sa otvorili brány Marakeša. Slnko nám pálilo do tváre a všetko čo sme videli bolo neskutočne veľa taxíkov, zahalených žien ťahajúcich za sebou kufre, červená hlina a prach. Fúkal horúci vzduch, úplne som sa cítil, ako by mi dal niekto pred tvár horúci fén a zapol ho. Obloha tu nemá modrú farbu ako v Európe. Obloha tu je tak prašná že je až sivo oranžová a v diaľke splýva s nekonečnou púšťou a kameňmi. Cítil som sa ako Lola z filmu „Všetko čo Lola chce“ keď vystúpila z letiska v Káhire. Viezli sme sa v taxíku do hotela. Z okna som pozoroval mesto a cítil sa presne ako pred desiatimi rokmi pred televízorom a Cestomániou. Taxikár bol zhovorčivý. Overovali sme si u neho aktuálny čas, nakoľko je v Maroku časový posun o hodinu späť, plus bol Ramadán počas ktorého sa čas posúva ešte o jednu hodinu späť naviac. Očividne si nerobili starosti s posúvaním hodín a každé hodiny ukazovali iný čas. Taxík nešiel rýchlo, mal som pocit že to bola dajaká africká verzia Lady. Striedali sa rôzne scenérie, diaľnica vo veľmi dobrom stave, hlinené domy, piesok, skaly a sem tam ťavy. Ťavy sú veľký biznis, každý turista chce jazdiť na ťave nie? Niekde som tiež čítal, že ťavy tu žijú aj vo voľnej prírode, potom príde chlapec menom napr. Mohamed (naozaj, všetci sa tu volajú Mohamed) ťavu uloví ako dákeho Pokémona a ide s ňou voziť turistov. Neviem čo je na tom pravdy.V hoteli som predložil pas, pracovníčka skontrolovala pečiatku a opísala si identifikačné číslo ktoré mi bolo pridelené na letisku. Podľa mňa tu majú pod kontrolou všetkých turistov a presne vedia kade sa pohybujú, v akých hoteloch sú ubytovaní a koľko sa zdržia v krajine. Do krajiny víza nepotrebujete pokiaľ tu ostanete kratšie ako 90 dní.  Musíte mať však platný cestovný pas, ktorý bude platný ešte minimálne 6 mesiacov po vašej návšteve.

V tento istý deň sme sa rozhodli nestrácať čas a ísť do centra. Pešo nám to trvalo asi 15 minút z hotela. Centrum Marakeša tvorí obrovské námestie zvané Jemaa el-Fnaa (džamái al fna). Je to jedno z najrušnejších námestí sveta (obrázok vľavo). Cez deň ľudoprázdne no po zotmení ožíva. Tu sa deje väčšina biznisu. Nájdete tu vyvolávačov hadov, veštcov, môžete si tu dať spraviť tetovanie z heny či vyfotiť sa s opicou na ramene. Sú tu stánky s oblečením, gucci kabelkami ale aj tradičné marocké výrobky. Drevené ťavy, mačky a vodné fajky. Koberce, vankúše, posteľné prádlo. Všetko čo potrebujete kúpite práve tu.  Každý stánok má vlastného majiteľa ktorý je hrdý na to čo vlastní, obvykle to bývajú rodinné „podniky“. Majiteľ alebo jeho synovia väčšinou sedia v strede stánku na koberci a okolo je rozložený všetok tovar ktorý majú. Všetko visí zo stien, stropov, váľa sa po zemi. Ale nie je tam neporiadok, nazval by som to organizovaný chaos. Občas sme sa cítili nepohodlne, lebo keď sa pristavíte pri akomkoľvek stánku sa s vami predávajúci pustí do reči a chce vám ukázať všetko čo má. Cenovky tu nie sú. Na cene sa dohodnete. Dohadovanie cien nás celkom bavilo. Môže trvať aj hodinu a výnimočne dostanete počas dohadovania od predajcu aj mätový čaj k debate. Ak sa vám niečo páči, predávajúci vám povie cenu. Samozrejme že ju niekoľko krát navýši a čaká či ju zjednáte na nižšie. Bude vás presviedčať že viac už s cenou klesnúť nemôže, že má deti ktoré živí a podobné veci. Ako náhle sa otočíte, povie „okay“ a usmeje sa. Vyhrali ste. Majte na pamäti, že by na cenu nikdy nepristúpil, ak by na tom nezarobil. Zjednávanie cien prebieha v priateľskom duchu, ale nesmiete očakávať že tu dostanete veci takmer zadarmo. Aj keď je to trošku iné, stále je to iba obchod a platíte za to čo chcete. A týchto arabov to živí. Predajú vám všetko čo len chcete. Priznávam sa k svojej úchylke na krásne malé mačiatka. Jedno sa potulovalo medzi drevenými soškami poukladanými na zemi. Bolo túlavé, bolo to na ňom vidno. Ja som sa sklonil že to milé mača pohladkám, do sekundy bol pri mne náhodný arab a povedal „mačka? chceš? predám ti ju“.

„mačka? chceš? predám ti ju!“

Sám bol prekvapený, čo robí v jeho stánku mačka. Ako som písal, sú hrdí na to čo majú a s hrdosťou vám odprezentujú všetky drevené ťavy a „fejkové“ kabelky ako keby ich práve na mieste vyrobili. Nemožno si to však mýliť s čínskym trhom na aké sme zvyknutí u nás. Toto je úplne o inom. Stala sa nám s Lukášom taká vec, chceli sme si kúpiť vodnú fajku. Zastavili sme sa v jednom z mnohých stánkov a spýtali sa predavača. Hľadal asi pätnásť minút a fajku nenašiel. Úplne ho to zborilo, zrejme to bolo preňho veľmi ponižujúce. Jedna vec mi bola smiešna, v mnohých stánkoch sa dalo platiť kartou. Platobný terminál vyzeral ako z hračkárstva, podľa mňa bol okakaný aj od dajakej opice a pod. Nikdy by som tu neplatil kartou. Toto námestie nie je však len o oblečení a veciach. Dá sa tu kúpiť toľko jedla, korenín, ovocia a zeleniny, arašidov a mandlí a mäsa že jeden by neveril. Na obrázku Lukáš nakupujúci na trhu. Vo vzduchu cítiť vône všetkých druhov korenia, ovocia či mäsa. Až sa vám točí z toho hlava. Dali sme si tu perfektný pomarančový džús ktorý vám odšťavia pred očami. Zaplatíte v prepočte 0,20 EUR a máte veľký pohár plný čistej pomarančovej šťavy. Neskutočne vás to osvieži v tom hluku, horúčave a prachu. Z námestia sa dostanete do mediny úplne plynulo, že si to ani nevšimnete. (obrázok vpravo). Je to najstaršia časť mesta charakteristická úzkymi uličkami zvanými „súky“. Medina v Marakeši patrí do svetového UNESCO dedičstva. Ľahko sa tu dá stratiť. Nám sa to podarilo lebo ulice nemajú systém a zrejme ani názvy. Google mapy vám veľmi nepomôžu, mnoho ulíc nie je zmapovaných. V súkoch tiež nakúpite. Prekvapili ma kusy zabitých kôz a iných zvierat visiacich na hákoch len tak, v 38 stupňovej horúčave. Obchodov s potravinami som veľa v Marakeši nevidel, všetci chodia nakupovať sem. Ak neviete nájsť cestu von z mediny, s radosťou vám poradí mladý arab a za bakšiš vás vyvedie z tohto bludiska. Bakšiš je niečo ako prepitné. Dávate ho tu za všetko. Doslova. A ak dáte málo, vypýtajú si bez hanby viac. Väčšinou sa uspokoja s 20 dirhammi čo je v prepočte cca 1,80 EUR.

Samostatná kapitola by mohla byť o taxikároch. Sú veľmi prefíkaní. Vždy boli zhromaždení pred naším hotelom, keďže sme bývali v jednom z tých lepších hotelov. Jedna rada pre všetkých ktorí čítajú tento článok, nikdy sa nepostavte pred hotel a neroztvorte mapu mesta. Do pár sekúnd budete mať pri sebe aspoň troch taxikárov ktorí sa vám budú ponúkať. Či už vás odvezú do mesta, či vám spravia okružnú jazdu. Dôležité je trvať na tom, aby taxikár zapol taxameter. Všetci by sa radšej dohodli na stanovenej cene, čo sa môže zdať turistovi fér a môže si myslieť že ušetrí. V skutočnosti je však dohodnutá suma aj o 100% vyššia než by ukázal taxameter. Mnohí ho však odmietnu zapnúť a vy si musíte hľadať iný taxík. Čo však problém nieje. Úspešne sme odbili návrhy na okružnú jazdu od jedného taxikára, v tom nás začal prehovárať druhý. Dohodli sme sa s ním že nám za 150 dirhamov (14 eur) ukáže celé mesto a zoberie nás všade tam, kde je niečo k videniu. Cena sa nám zdala fér, vtedy. S taxametrom by sme za túto cestu nezaplatili viac ako 5 eur. Neskôr sme si uvedomili že sme ho veľmi preplatili. Ale očividne sa tomu tešil, usmieval sa, vypytoval a bol milý. Práve kvôli sume na ktorej sme sa dohodli. Najprv nás zobral do „Palmeraie“ čo je vyprahnutá pustina s nasadenými palmami. Celkom veľká. Tam nás už čakal chlapík so zaparkovanými dvoma ťavami. Zaplatili sme za ťavy a asi pol hodinu nás v tej páľave vozil na ťave dokola po celej Palmeraie. Popri tom nás sledovali ďalšie ťavy-mláďatá. Kebyže mám ťavu k niečomu prirovnať, je to kôň. Smrdí úplne rovnako, a sú to strašné flegmatičky. Tvária sa že im je všetko úplne jedno kým prežúvajú tú svoju slamu. Naozaj veľmi smrdeli a moje tyrkysové kraťasy som od toho smradu vetral ešte dva dni. Zaujímavé bolo zliezať z ťavy, bola naučená, že si má najskôr kľaknúť na predné nohy, potom na zadné. Bolo to naozaj pohodlné zosadanie, nie ako z koňa. Chlapík ktorý nás s ťavami vozil po Palmeraie si vypýtal bakšiš. Za celý tento ťaví výlet sme zaplatili dokopy asi 200 dirhamov (17eur) z čoho išla časť vlastníkovi tiav (ako ho nazval pracovník ktorý nás ťahal pri vysvetľovaní prečo by som mal platiť aj jemu), on bol len jeho „zamestnanec“. Pevne verím, že časť sumy ktorú sme zaplatili majiteľovi išla aj taxikárovi ktorý nás tam doviezol. Majú to veľmi dobre premyslené, všetci sú kamaráti a takto si dohadzujú turistov. Kým my sme sa vozili na ťave, taxikár sedel v tieni datľovníka a rozprával sa s majiteľom ťavy. Po tomto výlete sme boli smädní. Taxikár nás vzal do zvláštnej časti mesta, ktorá bola oveľa špinavšia než zvyšok. Lukáš vystúpil z auta a zamieril k plechovej búde. Bol to obchod. V prepočte asi za 0,50 eur kúpil liter coca coly, chladenej! Fľaša bola príšerne špinavá, a boli na nej vajíčka dajakého hmyzu. Také aké nájdete na kapustových listoch po motýľoch. Smäd nás premohol a opatrne sme sa napili. Túto coca colu sme omylom potom nechali v aute. Taxikár nás zobral aj to „tanneries“  (grabiarne) čo sú priestory kde sa spracováva koža zo zvierat. Oddeľuje, dezinfikuje, čistí, farbí a suší sa. Pracuje tu veľa obyvateľov Marakeša. Na tom horúcom slnku tá koža neskutočne smrdí. Pred tým než sme sem vstúpili, dostali sme kyticu čerstvej mäty ktorú sme si mali pridržiavať pri nose. Prebila pach tej hniloby. Po celom areáli ktorý je veľmi veľký nás previedol ďalší kamarát taxikára ktorý tiež dostal od nás bakšiš. Grabiarne sú tu od roku 1062. Celý proces čistenia kože prebieha v betónových jamách v ktorých je zmes kravského moču a holubích výkalov. 

Koža sa tu namáča a dezinfikuje. To vysvetľuje ten neskutočný smrad.  Čistenie prebieha tak, že sa do tejto jamy postaví takmer nahý muž a ručne kožu umýva. Následne sa suší na slnku a ide na ďalšie spracovanie ako je brúsenie a farbenie. Na farbenie používajú tradičné koreniny, rastliny a červenú hlinu. Výsledný produkt sa potom rozváža po krajine, ale môžete si niečo kúpiť aj priamo tu. Dnu nás pozval starší muž. Viedol nás tenkou tmavou chodbou vo svojom dome, lemovanou veľkými kusmi kože, až kým sme sa dostali do veľkej miestnosti kde bolo veľa kožených kabeliek, opaskov, peňaženiek ale aj kobercov a odevov. Tvrdil, že všetko je ručná výroba, rozkladal pred nás koberce a o každom hovoril akú má hodnotu lebo je ručne tkaný a farbený prírodnými materiálmi. Čím dlhšie tam sedíte, tým ťažšie sa potom presviedča obchodíka, že si naozaj nič nekúpite. Taxikár nás na naše požiadanie odviezol do hotela, zaplatili sme mu a rozlúčili sa. Počas nasledujúcich dní sme ho stretli ako rozváža iných turistov po tejto trase.

Nasledujúcich pár dní v Marakeši sme si úplne užili a nasávali atmosféru tohto mesta z piesku. Prekvapilo nás aj milých 48 stupňov Celzia. Za zmienku stojí ďalší Mohamed, často krát sa vám stane že sa k vám počas opúšťania z hotela pristaví arab a začne s vami konverzáciu štýlom „Ahoj priateľ, pamätáš si ma? Robím v tvojom hoteli“ a chce si takto získať vašu dôveru. Na sto percent vás zavedie do reštaurácie, obchodu, čohokoľvek čo patrí jeho kamarátovi a rezervuje vám stôl. Treba mu rovno povedať nie. Tento sa naozaj volal Mohamed, keď sa predstavil a povedal svoje meno, začal som sa smiať. Prišlo mi to meno smiešne. Našťastie si to v tej tme nevšimol. Kým nás takto viedol uličkami Marakeša a rozprával sa s nami (v tom čase sme jeho trik ešte neodhalili) sa k nám prihovárali ďalší. Náš Mohamed im niečo povedal po arabsky a hneď sa stiahli. Predstavoval som si to ako z akčného filmu, a on im povedal „týchto som ulovil ja“. Keď sme sa dostali pred dvere reštaurácie odmietli sme rezerváciu a odišli sme. Každá konverzácia tu začína štýlom „Ahoj môj priateľ, odkiaľ si?…zo Slovenska? tam som bol!“. Áno, povedia vám čokoľvek len aby vás dostali do svojho obchodu. V nasledujúci deň sa k nám prihovoril ďalší „pracovník hotela“ a nám to doplo. 

Marakeš patrí medzi miesta ktoré by ste mali navštíviť. Je to úplne niečo iné čo ste doteraz zažili. Kultúra je úplne iná, ľudia sú úplne iní, zvyky sú iné a aj jedlo sa nášmu moc nepodobá. Návšteva tohto mesta vo mne zachovala ďaleko hlbší dojem ako napríklad New York či Paríž. Pred tým ako sem ale prídete, pripravte sa psychicky na to že obyčajná prechádzka mestom vám zaberie mnohonásobne viac času než by ste si mohli myslieť. Ku každému kto sa k vám prihovorí by ste mali vypočuť a slušne odmietnuť. My keď sme pár arabov od ignorovali na nás zakričali „fuck you“ čo nieje veľmi príjemné, a priznám sa že často krát mi padlo veľmi dobre po celodennom konverzovaní s neznámymi Mohamedmi sa zavrieť do hotela a namočiť si nohy do bazéna a totálne ignorovať celý tento svet ktorý sa odohrával za múrmi hotela. Ale vždy som sa sem rád, odpočinutý vrátil. S Lukášom sme dokonca ku koncu pobytu uvažovali, že si kúpime ich typické odevy aby sme boli menej nenápadní a splynuli s davom. Mohli by sme si tak v kľude užívať túto obchodnícku kultúru. Nabudúce. Marakeš sme opustili nastúpením do lietadla do Bruselu, no pred tým sme sa zastavili v Casablance (klik na článok) a na pár dní v Agadire, čo je mesto pri mori asi 4 hodiny na juh autobusom z Marakeša. Aké dojmy na nás zanechal Agadir sa dočítate už o dva týždne v nedeľu!

Seriál „Marocké denníky“:

  1. Marocké denníky. časť 1. – Casablanca
  2. Marocké denníky. časť 2. – Marrakesh
  3. Marocké denníky. časť 3. – Agadir
  4. Marocké denníky. časť 4. – Údolie Ourika a vodopády Atlasu

Milan Bardún 2014

„Klíma v kancli nebola pre mňa. V roku 2016 som dal výpoveď a začal podnikať. Cestovateľský blog Bez Mapy sa stal mojim zamestnaním na plný úväzok. Lacné cestovanie ma neberie. Moja parketa je destinačný marketing. Píšem o zážitkoch a dobrodružstve. – Milan Bardún (26)

Čo si myslíš ty?