Marocké denníky, časť 3. – Agadir

Marocké denníky, časť 3. – Agadir
Ohodnoť článok

Agadir, prístavné mesto je destinácia v Maroku ktorú ponúkajú mnohé cestovné kancelárie. Lákajú návštevníkov na dlhé piesočnaté pláže, hotelové bazény a horúce slnečné dni. Charterovými letmi sa sem dostanete za nie viac ako 4 hodiny a môžete si užiť svoju africkú dovolenku aj tu. Aká je však skutočná tvár tohto mesta, a čo má spoločné s americkým hororom? Nás Agadir schladil. A to doslova.

Na autobusovej stanici v Marakeši sme nastúpili na novučičký autobus a pohodlne sa usadili. Vzdialenosť medzi Marakešom a Agadirom je 250km na juhozápad a odveziete sa touto trasou v prepočte za 10 EUR v klimatizovaných autobusoch spoločnosti SUPR@TOURS. Lístok si treba kúpiť vopred v okienku, a lepšie o deň skôr ak chcete byť v kľude. K lístku si hneď vypýtajte aj nálepku na kufor za 10 dirhamov (0,89 EUR), aby sa s vami odviezol aj ten. Vodič ich pri nastupovaní nepredáva a my sme o tom nevedeli, boli sme bez nálepky. Pán vodič vedel, že si nestihneme ísť nálepku kúpiť tak nám kufre naložil a 10 dirhamov si dal do vrecka. Železnica nie je týmto smerom vybudovaná a tieto nádherné autobusy sú vypredané, takže sme sa do prvého nedostali. Museli sme si teda počkať dve hodiny na ďalší spoj. Tento čas sme trávili v „staničnom bufete“ ktorý sa ani zďaleka nepodobal tým u nás (chvála bohu). Sedeli sme na terase v centre Marakeša v tieni datľovníkov a pili typický mätový čaj z kovovej čajovej súpravy. Škoda, že som si jednu nekúpil, mal som. Šálky a kanvička s uchom s typickými marockými čipkovanými vzormi sa nedali kvôli horúcej vode vo vnútri držať a museli sme čakať, kým čaj aspoň trochu vychladne v 48 stupňovej horúčave. Neviem čím to je, ale piť čaj v takýchto podmienkach mi vôbec nevadilo, a pijú ho tu všetci. Extrémne sladký mätový čaj. Ten čaj nie je v skutočnosti až tak mätový ako sa tvári. Neskôr pridám recept. K tej klimatizácii v autobusoch – ja som zásadne proti klíme. Kdekoľvek. Sedieť 4 hodiny v klimatizovanom autobuse, keď je vonku 48 stupňov nie je príjemné. Bola mi zima, nakoľko bol môj odev prispôsobený vonkajšej teplote a môj sveter odpočíval v 3000 kilometrov vzdialenej Bratislave.

Diaľnice sú v Maroku prekvapivo na veľmi vysokej úrovni. Nové, nerozbité, pohodlné a hlavne prázdne. Po ceste sa možno zastavíte aj natankovať s prestávkou na kávu. Ako tak idete pozdĺž pohoria Atlas, môžete z okna pozorovať ako sa mení príroda. Zo suchého Marakeša kde takmer nič okrem datľovníkov nerastie sme zrazu išli okolo jazier, paliem a oleandrov. Bolo vidno rôzne osady, jednotlivé domy kde na šnúrach sušili prádlo, prášili koberce či starých mužov pasúcich kozy v horách. Bola to veľmi zaujímavá cesta, a ak sa niekedy dostanete do tohto autobusu, určite si sadnite k oknu. Môžete tak pozorovať nádherné dramatické scenérie meniacej sa krajiny, alebo rátať pokazené autá na krajnici ktorých bolo neúrekom.

Po príchode do Agadiru sme si museli vziať taxík do hotela, nakoľko autobusová stanica nie je v centre a do nášho hotela, ktorý bol pri pláži to bolo asi 15 minút jazdy. Celú stanicu okupovali mačky, podobne ako sme si aj neskôr všimli, celý Agadir bol obsadený týmito tvormi. V hoteli ma nahneval pikolík ktorý nám chcel vyniesť kufre do izby (moju malú 10kg príručnú batožinu). Aj keď som mu povedal nie, kufor mi zobral a odprevadil nás do hotelovej izby. Nasledoval klasický bakšiš, čo je prepitné. Nabudúce by som mu nedal. Z hotelovej izby však potešil výhľad na more, no vtedy som ešte nevedel, že sa z tohto výhľadu tak dlho tešiť nebudem, tak ako sa z neho netešili tisíce ľudí predo mnou. Hrozivé, čo?

Nad Agadirom je nápis v štýle „Hollywood“ no tento vraví: „Allah – boh, národ, kráľ“. Jedná sa o tri piliere Marockého kráľovstva. Tento kopec je nepochybne dominantou celého mesta a je z neho nádherný výhľad na celé pobrežie. Neviem či sme do Agadiru prišli v zlom ročnom období, ale veľa ľudí tu nebolo. Domáci a Rusi. A keď sa tak zamyslím, asi aj viem prečo. Ide o jav zvaný „Agadirská hmla“. Pripomína mi to ten lacný horor zvaný „Hmla“ keď sa celé mesto zahalí do hmly a miznú ľudia. Tu je to obdobné, ale miznú len turisti.

Každé jedno ráno až do cca jednej hodiny obeda je Agadir ponorený do hustej hmly. Tak hustej, že keď som ležal pri hotelovom bazéne na ležadle a pozeral na hotel oproti, nevidel som jeho vrchol. A pritom nešlo o žiadnu vysokú budovu. Chcel by som mať izbu tam hore. Najskôr sme si s Lukášom mysleli, že ide o náhodu no keď bola hmla štvrté ráno po sebe, začali sme „gúgliť“. Vysvetľoval som si tento jav ako pôsobenie studeného vzduchu z Atlantického oceánu na horúcu africkú pevninu, kde sa zráža a vytvorí hmlu.

„Od rána sa zvykne vytvoriť hmla a oblačnosť, ktoré ustúpia až v poobedňajších hodinách. Kto túži po stabilnom počasí s vysokými teplotami, si na svoje nepríde“ hodnotí Bratislavčanka Eva Pafčugová. (zdroj: PLUSKA)

Agadirská hmla je preberaná na mnohých cestovateľských fórach, a veľa turistov sa stažuje cestovným kanceláriám že neboli vopred varovaní.  A na druhej strane, nedivím sa im. Agadir je prezentovaný ako slnečná destinácia plná zábavy a ľudí. Jedinou zábavou tu bol veľký nafukovací hrad pre deti z ktorého hrala pop hudba na arabský štýl. Všetky známe pesničky od Pitbulla, Britney a pod. boli s pôvodnou hudbou, ale prespievané po arabsky.

Ďalšia vec ktorá nás doslova zamrazila bola miestna teplota. Ráno sme pili čaj pri 48 stupňoch, večer sme o 250km na juhozápad drkotali zubami pri 16tich stupňoch pri. Neveril som tabuli, ktorá informovala o vonkajšej teplote, no pokožka ma veriť donútila. Teplota bola nižšia ako doma na Slovensku. Za celý pobyt v Agadire som sa asi 2x okúpal v bazéne, a ani raz v mori. Jednoducho mi bola zima. Je až neuveriteľné, ako dokáže oceán ovplyvňovať teplotu vzduchu a počasie v pobrežných mestách. Mňa to veľmi prekvapilo, keďže doma, v strednej Európe máme počasie relatívne stabilné.

Mesto Agadir je hlavne plážová destinácia, a samotné mesto nemá toho čo ponúknuť. Samozrejme, že sa tu môžte prejsť a obdivovať moslimské mešity a pod. ale kvôli takýmto veciam sa chodí do Marakeša či Fézu. Prispôsobené sú tu aj ceny v reštauráciách, oveľa vyššie ako v Marakeši či Casablance. Lákadlom môžu byť výlety do Západnej Sahary, čo je veľmi riedko osídlené územie. Oficiálny názov je Saharská arabská demokratická republika (SADR). Územie je pod správou Maroka, preto aj hranica medzi Marokom a SADR je v mapách označená prerušovanou čiarou. Niektoré zdroje tvrdia, že Západná Sahara je pre turistov bez povolenia neprístupná. My sme však videli ponuky na výlety. V Agadire sme sa pobavili v miestnej ZOO do ktorej bol vstup zdarma. Kvôli Ramadánu boli otváracie hodiny upravené. Na papieri napísané a nalepené na vstupnej bráne bolo, že ZOO bude otvorená o 13:00. Prišli sme o jednej, 13:00 bolo škrtnuté a prepísané na druhú. To sa opakovalo a do záhrady sme sa dostali až o tretej. Zodpovedný Mohamed bol asi lenivý ZOO otvoriť. Zaujímavé bolo, že keď idem do ZOO u nás, pozerám na tropické zvieratá ako žirafy, ťavy či korytnačky. V ZOO v Agadire boli srnky. Deň pred našim odchodom naspať do Marakeša, kde sme sa museli dostať na letisko a odletieť do Bruselu, sa skončil Ramadán. Koniec Ramadánu je spojený s oslavami, a tak sa naplnili všetky ulice. Ten vyľudnený Agadir sa zmenil na pulzujúce mesto plné ľudí, spievajúcich a baviacich sa moslimov. Posedávali po zemi na kobercoch, jedli a fajčili. Moslimky vybrali svoje najlepšie šaty a (stále zahalené) vyšli do ulíc tiež. Z každej strany sa ozýval v tej tme a zime smiech, vône jedál a vodných fajok. Zažiť oslavy spojené s koncom Ramadánu je nezabudnuteľný zážitok. Agadir by som nenazval ako sklamaním. Nemal som od neho žiadne očakávania nakoľko sa snažím oblúkom vyhýbať turistickým destináciám a plážovým rezortom. No v rámci cesty po Maroku sme sa zastavili aj tu a bol som rád, že aj za tú cenu že som sa neokúpal v Atlantiku, okúsil som fenomén zvaný „Agadirská hmla“. Keď sa ma však niekto opýta, kam na slnečnú dovolenku, Agadir neodpoviem.

Seriál „Marocké denníky“:

  1. Marocké denníky. časť 1. – Casablanca
  2. Marocké denníky. časť 2. – Marrakesh
  3. Marocké denníky. časť 3. – Agadir
  4. Marocké denníky. časť 4. – Údolie Ourika a vodopády Atlasu

Milan Bardún 2014

Keď som mal 25, dal som výpoveď aby som sám cestoval po svete. Kancelária nikdy nebola pre mňa. Z cestovateľského blogu Bez Mapy, ktorý trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek som si spravil zamestnanie na plný úväzok a stal sa digitálnym nomádom. Všetko čo potrebujem k práci je môj laptop, WiFi a hlava plná nápadov. Dlhodobo cestujem po svete a svoje zážitky, rady a tipy ako žiť život na vlastnú päsť zdieľam s podobnými šialencami. Pridaj sa ku mne na cestách a zahoď svoj strach z nepoznaného.

Pridaj komentár