Bardejov podľa mňa nie je len pekné námestie. Na mesto som si vyhradil jeden deň a so sprievodkyňou objavil príbehy domov, katovu lavicu v bazilike, Školskú baštu aj židovské suburbium. Ak máte viac času, spojte návštevu s Bardejovskými kúpeľmi, kde som strávil dva dni.
- Koľko času
- Na mesto stačí jeden deň, ja som dal dva dni Bardejovským kúpeľom, šesť kilometrov od mesta, a jeden mestu
- Ako som prišiel
- Letom z Bratislavy do Košíc, auto som si požičal na letisku a do Bardejova to trvalo hodinu a dvadsať minút
- Oplatí sa
- Sprievodkyňa, bez nej by som okolo všetkých príbehov mesta prešiel bez povšimnutia
- Trik na námestí
- Počítajte okná v priečelí domov, mešťan mal tri, šľachtic štyri, fara päť
- Kamenný chlapec
- Je na vstupe do radnice, našiel som ho až na tretí pokus, treba ustúpiť pár krokov dozadu
- Moje obľúbené miesto
- Ulička Johna Lennona s rockovým domom, keď je majiteľ doma, pustí vás dnu
Obsah článku5 kapitolSkryťZobraziť
- 01Praktické informácie ako sa dostať do Bardejova
- 02Čo vidieť v Bardejove podľa Milana Bez Mapy
- Domy na námestí v Bardejove sa dajú čítať podľa okien
- Kamenný chlapec Bardejova, ktorého skoro nikto nenájde
- V bazilike má kat vlastnú lavicu a svoje dvere
- Z veže vidno kopec, kde stála šibenica
- Školská bašta a trieda z roku 1962
- Ulička Johna Lennona
- 03Suburbium synagóga, pamätník holokaustu a Židia v Bardejove
- 04Melódia, ktorú poznáte, sa volá Spomienka na Bardejov
- 05Čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch pri návšteve Bardejova
Čo vidieť v Bardejove? Začnem melódiou, ktorú poznáte, aj keď o tom neviete. Uhorský tanec č. 5 od Brahmsa, tá rýchla huslová vec z reklám a filmov. Brahms si myslel, že preberá ľudovku. V skutočnosti to bola skladba žijúceho autora, rodáka z tohto mesta, a volá sa Spomienka na Bardejov. K tomu sa ešte vrátim, lebo ten príbeh má šťavnatý koniec.
Ja som tu strávil jeden deň a čakal som pekné námestie. Dostal som mesto plné historiek, ktoré by mi nikto nepovedal, keby som sa nemal koho pýtať. Toto sú tie, ktoré mi zostali v hlave.
Praktické informácie ako sa dostať do Bardejova
Ja som do Bardejova prišiel z Bardejovských kúpeľov, kde som bol na pobyte, je to odtiaľ len šesť kilometrov. Pôvodne som ale priletel do Košíc lietadlom z Bratislavy a auto si požičal priamo na letisku, cesta na severovýchod mi trvala hodinu a dvadsať minút.
Tip od Milana Ubytovanie vám odporúčam riešiť čo najskôr, izby s dobrou polohou a rozumnou cenou miznú ako prvé. Tu nájdete ponuky ubytovania v Bardejove platné dnes.
Na mesto som si vyhradil celý deň a zobral som si sprievodkyňu. Je to jediná vec z celého výletu, ktorú by som odporučil aj vtedy, keby ma za to nikto neplatil. Námestie obídete za dvadsať minút. Ale bez sprievodcu by som prešiel okolo všetkého, čo je v tomto článku, a nič by som si nevšimol.
Čo vidieť v Bardejove podľa Milana Bez Mapy
Domy na námestí v Bardejove sa dajú čítať podľa okien
Námestie lemuje 46 meštianskych domov a odvtedy ani jeden nepribudol, ani jeden nezanikol. Naučil som sa tu jeden trik, ktorý odvtedy používam aj v iných mestách.
Počítajte okná v priečelí. Mešťan mal tri, šľachtic štyri, fara päť. Idete radom domov, počítate okná a v skutočnosti čítate, kto tu bol pred piatimi storočiami bohatší.
A ešte niečo, čo mi nešlo z hlavy. Dlažba, po ktorej chodíte, nie je tá pôvodná. Tá leží asi sedemdesiat centimetrov pod vami. Mesto niekoľkokrát vyhorelo a suť sa nikdy nevynášala von, len sa rozhrabala a stavalo sa na nej ďalej. Niektorým domom tak časom zanikli pivničné okienka.
Kamenný chlapec Bardejova, ktorého skoro nikto nenájde
Na renesančnom vstupe do radnice je malá kamenná postava chlapca, ktorý má hlavu medzi nohami a vystrkuje zadok na meštianske domy. Objavil sa tam vraj z večera do rána. Umiestnil ho kamenár, ktorému nezaplatili toľko, koľko mu sľúbili. Za tie storočia z mesta zmizlo všeličo, ale chlapca nikto nedal dole.
- Tip od Milana Našiel som ho až na tretí pokus a musel som ustúpiť pár krokov dozadu, zblízka ho neuvidíte.
Pri reštaurovaní radnice sa navyše ukázalo, že sa tu kedysi niekto poriadne nudil. Na stene sa našli kresby, ktoré sa dnes označujú za erotické. Nahá žena a papagáje v dosť jednoznačnej polohe. Seggs.
V radnici je dnes expozícia Šarišského múzea o dejinách Bardejova. Otvorené je od utorka do nedele, od októbra do apríla od 8.30 do 12.00 a od 12.30 do 16.00, od mája do septembra od 9.00 do 12.00 a od 12.30 do 17.00. Dospelí platia 6 €, študenti a dôchodcovia 3 €, deti od 6 do 15 rokov 2,50 € (ceny na rok 2026).
V bazilike má kat vlastnú lavicu a svoje dvere
Bazilika svätého Egídia je nabitá oltármi, ale mňa najviac dostala jedna obyčajná drevená lavica. Je to katova lavica. Keď na nej sedel, ľudia z hlavnej lode ho nevideli. A hneď za ňou sú dvere, ktoré urobili priamo preňho, aby nemusel vchádzať hlavným vchodom ako ostatní.
Pritom to bol najlepšie platený človek v meste. Mesto ho potrebovalo, vykonával najvyššie tresty, odvážal nakazené zvieratá a počas epidémií čistil ulice. A zároveň mal v krčme vlastný stôl, po niektorých uliciach nesmel chodiť, na ulici musel nosiť kuklu a ženiť sa mohol v podstate len do rodín iných katov. Funkcia bola dedičná.
Tá lavica je podľa mňa najúprimnejší predmet v meste. Mesto si zaplatilo človeka na špinavú prácu a potom preňho postavilo vchod, aby ho pri modlení nemuselo vidieť. Ešte dve veci, ktoré tam hľadajte. Počas covidu tu reštaurovali staré vstupné dvere. Pri meraní dreva im niečo nesedelo a pod dverami našli ďalšie dvere, o ktorých nikto netušil, že tam sú.
A jeden starý obraz dali v 19. storočí opraviť zlému majstrovi. Postava na kraji má namiesto rúk kýpte, nohy sú pokrivené a Ježiš je nezvyčajne tučný. Historickú hodnotu to stratilo, ale nechali to visieť, a mne to prišlo sympatickejšie, ako keby to schovali.
Z veže vidno kopec, kde stála šibenica
Na vežu som vyšiel po úzkom jednosmernom schodisku, kde platí jednoduché pravidlo: kto ide hore, má prednosť. Zhora je vidno celý pôdorys mesta a na kopci oproti dvojkríž. Volá sa to Šibeňa hora a stála tam šibenica. Čiže kat mal svoju lavicu dole v kostole a svoju robotu tam hore. Jedno od druhého je na dohľad.
Školská bašta a trieda z roku 1962
Bardejovské opevnenie patrí k najzachovalejším na Slovensku a každú baštu kedysi spravoval niektorý cech. Do jednej z nich som sa dostal vďaka človeku, ktorý si ju počas covidu zobral do správy a vyčistil ju. Výstava vnútri ale nie je o stredoveku. Je o roku 1962, keď baštu naposledy rekonštruovali. Je tam kompletne zariadená školská trieda zo šesťdesiatych rokov, lavice, mapy, učebnice. Veľkú časť tých vecí ľudia darovali alebo sa našli pri kontajneroch.
Bavilo ma to viac, ako som čakal. Stredoveké mesto si viem predstaviť z filmov. Ako vyzerala trieda za socializmu, to si pamätá čoraz menej ľudí.
Ulička Johna Lennona
Toto som nečakal a je to moje obľúbené miesto v meste. Jeden človek zasvätil veľkú časť života pamiatke na Johna Lennona. Na dome má noty z Give Peace a Chance, na plote tabule s názvami kapiel a pri ceste kamene s menami členov a rokmi vzniku a zániku. Dnes sa tomu hovorí skôr rockový dom a uličke pri ňom Ulička Johna Lennona. Pokojne to môže byť najkratšia ulica na Slovensku, tvoria ju v podstate dva domy.
Nie je to oficiálne múzeum. Keď je majiteľ doma, ľudí púšťa dnu, preto si pred návštevou overte, či bude možné vojsť. Mesto s pečiatkou UNESCO a stredovekým námestím, a mňa najviac potešila celoživotná posadnutosť jedného chlapa.
Suburbium synagóga, pamätník holokaustu a Židia v Bardejove
Historických námestí je vo svete veľa. Pri zápise Bardejova do UNESCO v roku 2000 výrazne zavážilo niečo iné: zachovaný súbor židovských stavieb na okraji historického jadra, kde je pokope všetko, čo komunita potrebovala.
Tá komunita tvorila v meste viac než tretinu obyvateľov. Deportovaných bolo viac ako 3700 ľudí a dnes v Bardejove nežije ani jeden Žid. V centre pritom stojí modlitebňa zachovaná inak než väčšina podobných budov v strednej Európe. Nie preto, že by ju niekto chránil. Po deportáciách si jedna žena zobrala na starosti kľúč a zatemnila okná, aby budova nepútala pozornosť.
Pri suburbiu stojí pamätník holokaustu. Presadil ho muž, ktorý sa v Bardejove narodil, deportáciu prežil, dnes má vyše deväťdesiat rokov a stále sem chodí. Na mramorových tabuliach sú mená deportovaných. Nie sú len v abecednom poradí. Rodiny sú pokope, otec, matka a za nimi deti podľa veku. Keď idete popri tabuliach a čítate roky narodenia, nájdete medzi menami aj trojročné deti. Nikto z tých ľudí neodchádzal pracovať a v meste sa to vedelo. Posledná tabuľa je prázdna zámerne. Mená stále pribúdajú.
Vedľa je tabuľa spravodlivých. Mená ľudí, ktorí svojich susedov ukrývali, hoci vedeli, že ich to môže stáť život. Sprievodkyňa mi povedala vetu, ktorá sedí na celý tento článok: oficiálne čísla si vygooglite, ale to bardejovské sú príbehy rodín, ktoré si tu starší ľudia stále pamätajú. Jeden z nich mi zostal v hlave:
„Keď kolónu odvádzali, malý chlapec z jednej z tých rodín tlačil kolobežku. Chlapec, ktorý stál na chodníku, sa spýtal, či mu ju požičia. Nechcel mu ju dať. Otec mu povedal, nech mu ju dá, že ju už nebudú potrebovať.“
Melódia, ktorú poznáte, sa volá Spomienka na Bardejov
A teraz sľúbený koniec príbehu z úvodu. Béla Kéler sa narodil v Bardejove v roku 1820 a písal tance, ktoré sa hrali po celej Európe. Jednu zo svojich skladieb nazval Bártfai emlék, čiže Spomienka na Bardejov.
Brahms tú melódiu použil ako základ svojho Uhorského tanca č. 5, lebo bol presvedčený, že je to ľudovka. Keď sa Kéler ohradil, Brahms mu odpísal v štýle, že väčšiu poklonu skladateľ dostať nemôže, než keď jeho melódiu spievajú dedinčania ako svoju vlastnú. Mimochodom, v meste sa občas hovorí, že Kéler zomrel doma v Bardejove. Nezomrel, zomrel v nemeckom Wiesbadene. Čiže jedna z najhranejších melódií klasickej hudby má v origináli v názve toto mesto. A skoro nikto o tom nevie.
Čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch pri návšteve Bardejova
Šesť kilometrov od mesta sú Bardejovské kúpele, kde som býval. Osem minerálnych prameňov na krytej kolonáde, najstarší skanzen na Slovensku a rozhľadne v okolí. Ja som si to rozdelil tak, že dva dni patrili kúpeľom a jeden mestu. Tu si prečítajte čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch.
Ak chcete spoznať aj širšie okolie, pozrite si moje tipy, čo vidieť na Šariši.
Cestujte!
*článok vznikol v spolupráci s Ministerstvom cestovného ruchu a športu SR a Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Šariš Bardejov
Travel bloger, ktorý od roku 2013 trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek. Autor knihy Influencer a zakladateľ blogu Bez Mapy.
Napíšte ju do komentára. Pomôže aj ďalším, ktorí sa sem chystajú.
V príspevku píšete, že Johannes Brahms použil Kélerovu Spomienku na Bardejov ako základ svojho Uhorského tanca č. 5, pretože si myslel, že ide o ľudovú melódiu. Keď sa Kéler ohradil, Brahms mu vraj odpovedal, že poctou pre skladateľa je, keď jeho melódiu ľudia prijmú za svoju. Znie to pekne, ale nie je mi známa žiadna korešpondencia medzi Kélerom a Brahmsom, ktorá by tento príbeh potvrdzovala. Ani tvrdenie, že Brahms považoval Kélerovu skladbu za ľudovú melódiu, nemá podľa známych prameňov oporu. V skutočnosti Brahms vo svojich Uhorských tancoch využil melódie ďalších uhorských skladateľov, na ktorých mená sa dnes už takmer zabudlo.
Béla Kéler zomrel vo Wiesbadene, to je historický fakt. V Bardejove sú však pochovaní jeho rodičia. Osobne som sa zatiaľ nestretol s nikým, kto by tvrdil, že je tu pochovaný aj samotný skladateľ. Odkiaľ teda pochádza tento mýtus?
Osobnosť Bélu Kélera je plná zaujímavých príbehov aj bez toho, aby sme k nej pridávali nedoložené anekdoty.
Toto je veľmi podstatné spresnenie, najmä pri príbehu o údajnej korešpondencii — bez doloženého prameňa by sa nemal podávať ako fakt. Ja som pri návšteve počul aj miestnu verziu o Kélerovom úmrtí v Bardejove, preto som ju v článku uviedol ako niečo, čo sa občas hovorí, a hneď doplnil, že zomrel vo Wiesbadene. Viete, z akého zdroja sa táto verzia o Brahmsovi a Kélerovi rozšírila?
No, příběh Brahms X Kéler se často modifikuje i přímo v „hudební branži“, protože i někteří muzikologové jsou trochu nesví z toho, že se o Brahmsovi nehovoří pouze v superlativech a snaží se relativizovat skutečnost, že Brahms ve spolupráci se svým vydavatelem Fritzem Simrockem využil ke zvýšení prodejnosti Uherských tanců malý trik, a sice, že v notovém materiálu neuvedl skutečnost, že jsou napsány na podkladě melodií jiných autorů a to včetně Uherského tance č.5, ve kterém použil stěžejní část Kélerovy Vzpomínky na Bardejov. Kélera s Brahmsem rozhodně nepojil žádný přátelský vztah. Jako primární zdroj používáme Kélerovo vyjádření uveřejněné v denním tisku v roce 1879: „S prekvapením som zaznamenal, že kedykoľvek som na koncertoch uviedol svoj uhorský tanec Spomienka na Bardejov, objavila sa otázka, ako došlo k tomu, že sa pod skladbou objavilo moje meno, pretože ľudia sa všeobecne domnievajú, že skladateľom menovaného tanca bol Johannes Brahms. Aby som čelil tomuto omylu, ktorý je v hudobnom svete rozšírený, a aby som chránil svoje autorské práva, som nútený prehlásiť, že som tento uhorský tanec zložil v roku 1858 a tiež svojho času prvýkrát predviedol v Debrecíne. Ešte v tom istom roku tanec vyšiel ako moja klavírna kompozícia opus 31 v hudobnom vydavateľstve Ròzsavölgyi & Co. Niekedy na začiatku roku 1870, tzn. zhruba o 12 rokov neskôr, upravil pán Brahms desať rôznych uhorských tancov, medzi nimi pod č. 5 aj môj vyššie uvedený tanec, pre štvorručný klavír. Hoci zásluhy, ktoré pán Brahms získal úpravou týchto uhorských tancov, sú v hudobnom svete už dlho uznávané, a ja ako uhorský syn ich oceňujem a vážim si ich o to viac, je potrebné myslieť aj na skladateľov originálnych melódií podľa starého latinského príslovia ´Nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zhynúť svet´.“
Tá „poklona“ od Brahmsa je skôr zľudovená verzia príbehu, nie niečo, čo by som vedel doložiť ako priamu korešpondenciu medzi nimi.
Ta to sce tam teho veľo nenakukali. 🙂
A cale namestie blo predtym vyložene s guľatymi kameňami. Ftedy to bula sranda. Teraz je to už žúžo.
Ja nič nerozumiem ale toto je asi bardejovské nárečie
Rozumiem, som bardejovčan, ale nič podstatne. Len že si toho videl málo a namestie bolo kedysi dávno, vydláždené ukruhliakmi.
Aj napriek tomu, som veľmi rád že si navštívil moje rodné mesto.