Túra na Sakrakopec, miesto leteckej nehody v Bratislave, je výlet, ktorý som chcel absolvovať už dávno. Vlastne odvtedy, čo som videl dokument na YouTube o tejto leteckej nehode z roku 1966.
Priznám sa, dovtedy som o nej vôbec nepočul, pretože sa to stalo dávno predtým, ako som sa narodil. Vedel som len o Zlatých Pieskoch. Konečne som sa však odhodlal, naplánoval trasu a absolvoval výlet na Sakrakopec – miesto nešťastnej leteckej nehody v Bratislave, ktorú vtedajší mráz nikto neprežil. Ak hľadáte tipy kam v Bratislave do prírody bez auta, prečítajte si môj článok.
Len pár kilometrov od centra Bratislavy, v Malých Karpatoch, sa skrýva miesto, ktoré spája ticho lesa so smutnou kapitolou našich dejín. Sakrakopec. Dnes obľúbený cieľ prechádzok, no 24. novembra 1966 sa tu odohrala tragédia, ktorá si vyžiadala 82 životov.
Túra na Sakrakopec, miesto leteckej nehody v Bratislave
Tu je spomínaný dokument, ak chcete mať širší prehľad o tom ako sa celé toto nešťastie stalo, pozrite si ho:
Prečo na Sakrakopci 24.11.1966 havarovalo lietadlo a kto boli piloti
24.11.1966 letelo lietadlo typu Iljušin Il-18 bulharskej spoločnosti TABSO na linke Sofia – Budapešť – Praha – Berlín. Počasie bolo zlé, a tak muselo pristáť na letisku v Ivanke pri Dunaji, aby sa podmienky zlepšili. Keď sa okolo 16:20 rozhodlo vzlietnuť, osud mu doprial len niekoľko minút.
Stroj sa krátko po štarte zrútil do kopca zvaného Sakrakopec. Na palube bolo 74 pasažierov a 8 členov posádky – spolu 82 ľudí. Nikto neprežil. Medzi obeťami boli najmä Bulhari, ale aj cestujúci z Nemecka, Vietnamu, Tuniska, Argentíny či Veľkej Británie. Najmladšou obeťou bolo len 13-ročné dievča.
Medzi menami na pamätnej tabuli nájdete pilotov Todora Angelova, Georgiho Tomakova či Anastasiju Tasevu – letušku, ktorá mala len 21 rokov. Ich mená sú vyryté do kovu v troch jazykoch: po slovensky, bulharsky a anglicky. Pamätník stojí na mieste havárie ako tiché memento všetkých, ktorí tu zahynuli.
Dôvod, prečo bola havária lietadla na Sakrakopec dlho utajovaná
Niektoré mená prezrádzajú, že lietadlo prepravovalo aj rodiny – napríklad manželov, rodičov s deťmi. Táto osobná rovina dodáva miestu zvláštnu váhu – človek tu necíti len históriu, ale aj obyčajné životy, ktoré sa skončili príliš skoro.
Katastrofa z roku 1966 bola jednou z najväčších leteckých tragédií na území Československa. Napriek tomu sa o nej dlho mlčalo. V čase studenej vojny sa takéto udalosti nezvykli medializovať. Dokumenty sa objavili až po desaťročiach. Tu nájdete konkrétne skeny novín z danej doby, ktoré o nehode informovali rôzne.
Havária lietadla Iljušin Il-18 v Bratislave
Lietadlo, ktoré 24. novembra 1966 narazilo do bratislavského Sakrakopca, bol štvormotorový turbovrtuľový stroj Iljušin Il-18. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch patrilo medzi najmodernejšie civilné dopravné lietadlá východného bloku. Sovietska konštrukcia bola pýchou aeroliniek ako Aeroflot, Interflug či práve bulharskej TABSO, pretože Il-18 dokázal prepravovať viac ako 100 pasažierov na vzdialenosti až 6 000 kilometrov.
Stroj bol známy svojou odolnosťou a hospodárnosťou – lietal spoľahlivo v rôznych klimatických podmienkach, od Sibíri až po Blízky východ. V čase nehody išlo o takmer nový kus, sériovo vyrábaný typ Il-18B, vybavený štyrmi motormi Ivčenko AI-20. Tie mu umožňovali dosiahnuť rýchlosť okolo 650 km/h, čo bolo na turbovrtuľové lietadlo tej éry výnimočné.
Napriek tomu, že Il-18 si vybudoval povesť bezpečného stroja, práve táto nehoda patrí medzi najtragickejšie v jeho histórii. Vyšetrovanie vtedajších úradov naznačilo, že nešlo o technickú chybu, ale o zlyhanie v navigácii a nepriaznivé počasie, ktoré pilotom znemožnilo zorientovať sa po štarte z Bratislavy. Ironicky – stroj, ktorý bol symbolom technického pokroku východného bloku, skončil svoj let len pár minút po vzlietnutí, v hustom lese nad mestom.
Ako sa dostať na Sakrakopec k pomníku a kde sa počas túry zastaviť
Sakrakopec je pomerne neprístupný kopec a aby ste sa sem dostali, musíte prejsť cca 500m prevýšenie. Najschodnešia trasa bola pre mňa nasledovná:
- Vystúpiť z električky na zastávke Detvianska
- Vyjsť pešo až hore ako je Horáreň Biely Kríž, kde je aj horská chata Klinec,
- Dať si super tvarohovú štrúdľu v Občerstvenie u Kocmundu. Túra na Sakrakopec sa bez tvarohovej štrúdle nezaobíde.
- Odtiaľ pokračovať na Sakrakopec, čo je ešte tak 20 minút peši. Konkrétne súradnice nájdete tu: https://maps.app.goo.gl/wPtiBSH3ZWqZ6UaP6
- TIP: Odporúčam stiahnuť aplikáciu Maps.me, kde sú perfektne zaznačené horské chodníky a turistické trasy. S ňou sa v lese nestratíte.
Pamätník zrútenému lietadlu na Sakrakopci
Sám som bol prekvapený, keď som so sladkou štrúdľou v žalúdku konečne dorazil k pamätníku na Sakrakopci. Les sa zrazu zmenil – medzi stromami sa objavilo niekoľko pomníkov, akoby tu čas staval vrstvy spomienok. Jeden nový, druhý starší, kríže, kamenná tabuľa, lavička a zoznam obetí s menami, ktoré dnes už nikto nevysloví nahlas. Všetko pôsobí ticho, no zároveň zvláštne osobne.
Najviac ma však zarazilo niečo iné. Keď som sa pozrel pod nohy, všimol som si kúsky kovu, ktoré sa leskli medzi lístím – zvyšky lietadla. A potom obal na okuliare, ktorý možno niekomu patril. Nebol to len historický artefakt, ale pripomienka, že tragédia, o ktorej čítame na tabuli, sa skutočne stala práve tu.
Až keď som zbadal topánku jednej z obetí, pochopil som, aké je to miesto silné. Avšak, potom ste ma upozornili na Instagrame, že to tam len niekto nedávno doniesol 😀
Lietadlo tu havarovalo v roku 1966 – dávno, pred viac ako polstoročím. No terén je strmý, husto zarastený a ťažko prístupný, preto trosky i osobné predmety cestujúcich zostali na mieste dodnes. Ako tichí svedkovia, ktorých vietor a dážď nezvládli úplne zahladiť. Sakrakopec si tak svoju tragédiu stále nesie – nie ako pamiatku z minulosti, ale ako živú spomienku, ktorú cíti každý, kto sem príde.
Ak budete mať cestu okolo, určite sa zastavte. Viem, nie je to práve najtradičnejšia víkendová prechádzka v Bratislave, ale na Kolibe bude aj tak plno. Na Sakrakopci vás čaká pokoj a ticho.
Túra na Sakrakopec a tipy na záver
- zoberte si vodu, lesy sú tu husté a okrem Horárne Biely Kríž tu sú len chodníky a veľa cyklistov
- je to dlhšia túra, dokopy nám so zastávkou na štrúdľu zabrala tri hodiny a fakt sme boli uchodení z tých kopcov
- z miesta nehody nič neberte, je to miesto, kde zomreli ľudia, verím, že ak by ste mali doma kúsok z trosiek havarovaného lietadla, toto nešťastie by ste si zobrali so sebou
- je tu slabý signál, stiahnite si offline mapu – miestami sme boli bez signálu úplne
- stále ide o mestské lesy, psy tu musia byť na vodíku, keďže tu žije vysoká divá zver a veľa srniek
Cestou späť sme sa spustili dole do Rače, popri vinohradoch, ktoré sa už pomaly farbili do jesenných odtieňov. Na Detvianskej sme nastúpili na električku, no predtým sa nám prihodilo niečo, čo celý výlet uzavrelo symbolicky – zachránili sme zatúlaného psa. Pridal sa k nám nečakane, kráčal popri nás, akoby nám odjakživa patril. Snažil som sa ho ignorovať, ale on sa nenechal. A dobre urobil.
Našťastie som si všimol, že má na obojku telefónne číslo. Zavolal som a ozval sa pán, ktorý ho zúfalo hľadal – poľovník z okolia. Dohodli sme sa, že sa stretneme pri Mahrovej búde. Keď si psa konečne prevzal, bolo cítiť obrovskú úľavu. Ja som mal len tichú radosť, že deň, ktorý sa začal spomienkou na tragédiu, skončil malým dobrým skutkom. Lebo tie sa rátajú – vždy. Či je to túra na Skrakopec alebo prechádza kdekoľvek inde.
Cestujte, Milan!
